Touto fázou prechádza v súčasnosti čoraz menej rodičov, pretože väčšina detí so stratou sluchu sa zachytí počas novorodeneckého skríningu sluchu. Sú však aj deti, ktoré z rôznych dôvodov (lieky, choroby, genetika, úrazy) stratia alebo postupne strácajú sluch neskôr počas života.

Ak ste rodičom takéhoto dieťaťa, pravdepodobne si pamätáte ten divný pocit v žalúdku, že niečo nie je v poriadku. Možno ste sa dlhšiu dobu snažili presvedčiť ľudí okolo vás, že vaše dieťa dobre nepočuje, ale jediné, čo ste si vypočuli bolo, že je všetko v poriadku a vy ste príliš starostliví a zbytočne neurotickí….veď dieťa ešte dorastie, dozreje a začne aj rozprávať. Aby ste sa uistili, že je tomu skutočne tak, trieskali ste doma hrncami, dverami alebo riadom a vaše dieťa sa skutočne otočilo. Aj váš pediater vás chcel uistiť, že je všetko v poriadku a urobil niečo podobné – tleskol, zadupal… a vaše dieťa sa znova otočilo. Prišlo obdobie chvíľkového upokojenia, veď lekár musí vedieť, či počuje alebo nie. A potom, niekedy po týždňoch, alebo mesiacoch čakania, keď zjavne vidíte, že sa dieťa neotočí, keď na neho doma zavoláte, nezľakne sa, keď vedľa neho zašteká pes ba dokonca sa ani na vysávač nezobudí, sa dozviete diagnózu – „Vaše dieťa má ťažkú stratu sluchu“.

Prečo je to tak? Prečo vaše dieťa uniklo? Lebo väčšina detí a to aj tie, ktoré majú ťažkú stratu sluchu sú schopné zachytiť siné zvuky (trieskanie, tlieskanie) alebo vibrácie (napr. pri chôdzi po dlážke alebo hrome počas búrky). Dokonca si všimnú aj tieň rodičov, ktorí vstúpia do miestnosti a otočia sa na neho. To všetko sú dôvody, prečo na základe laických testov často dôjde k mylnému záveru, že dieťa dobre počuje.