Chcete sa dozvedieť, ako sa hrať a rozvíjať pritom u vášho dieťatka komunikáciu a reč? Čo všetko s rozvojom komunikácie súvisí a čo pre to môžete robiť doma každý deň? Ako pomôcť dieťaťu aj sebe a neschádzať pritom z cesty? HRAVO KU KOMUNIKÁCII je séria workshopov pre rodičov a blízkych detí s poruchou sluchu, ktorí hľadajú spôsoby a konkrétne tipy, ako svoje dieťa doma rozvíjať, podporiť ho v komunikácii a reči.Budeme sa stretávať od 14.9. do 19.10.2019, každú sobotu od 9:30 - 13:30 v priestoroch OZ Nepočujúce Dieťa, Mánesovo námestie 4/A, 851 01 Bratislava - Petržalka.   Chcem sa prihlásiť :)Workshopy povedú skúsené odborníčky z oblasti surdopédie, klinickej logopédie, špeciálnej pedagogiky a koučingu a poradca Rodičovskej online poradne NepočujúceDieťa.sk:   Zuzana Valábková Fero Majtán  Natália Šlossárová Monika Schieberová  Hana Bednárová Organizátorom workshopov je OZ NepocujuceDieta.sk v spolupráci s Logopedickým centrom ASOBI. Odbornou garantkou klinicko - logopedickej časti je PhDr. Zuzana Jandová, PhD. Workshopmi vás bude sprevádzať Lubka Majtánová.      Prečo potrebujete zažiť sériu workshopov Hravo ku komunikácii? “Pred niekoľkými rokmi stál náš syn na rázcestí medzi svetom ticha a svetom počutia. Uvedomoval som si, že to, čo spravím v najbližších mesiacoch a rokoch rozhodne o celom jeho živote. Tak sme skúšali a hľadali... Dnes nám vie povedať všetko - aj to, čo nechceme počuť :). Rečou a posunkami. Chystá sa do prvej triedy. Naďalej sme na ceste a jeho rozvíjaniu potrebujeme venovať zvýšenú pozornosť. Chceme, aby ste aj vy mali zásobu nástrojov, s ktorou si tú svoju cestu ku komunikácii nájdete. Čo najskôr.”  Feri Majtán, spoluzakladateľ OZ Nepočujúce DieťaPočas šiestich sobôt vytvoríme spoločne pevný základ pre komunikáciu s vaším dieťatkom. Veľa rodičov si svoj obrázok “ako na to?” skladá postupne a príde moment, kedy si povzdychnú “Keby som tak toto vedela/vedel na začiatku…”. Veríme, že kurz Hravo ku komunikácií vám môže ušetriť čas a vy sa budete môcť sústrediť na svoje dieťa a... rozumieť si :)Už teraz sa na vás tešíme :))   Postupne spolu prejdeme spolu témami: Moje dieťa nepočuje. Čo sa to deje a čo robiť?  Ako pomôcť sebe a ostatným? Aké kroky vedú do sveta zvukov? Čo je to počutie a nepočutie? Čo ako rodič potrebujem o tom všetkom vedieť? Možnosti a cesty ku komunikácii: Čo vedie k spoločnej komunikácii a ako na to? Čistá výslovnosť je iba špičkou “ Komunikačného ľadovca.” Vedie k nej séria krokov.Tipy a triky na každý deň Spoznajte čo vaše dieťa baví. Metódy, stratégie, techniky, možnosti a nápady Ako na spoločnú komunikáciu - Osobný plán  Poplatok za 6 poldenných workshopov je 150€ (v prípade účasti oboch rodičov druhý rodič za 90€).Ak by financie mali byť jediným dôvodom prečo sa kurzu nemôžete zúčastniť, prosím ozvite sa nám na info@nepocujucedieta.sk, napíšte nám o sebe viac a dohodneme podmienky platby na splátky.Kapacita je obmedzená v záujme zachovania individuálneho prístupu. Je potrebné sa dopredu prihlásiť. Workshopy na seba nadväzujú, preto je možné sa prihlásiť len na celú sériu.  Ak ste nepočujúci a máte záujem sa kurzu zúčastniť, dajte nám prosím vedieť v prihlasovacom formulári.Prihlasovanie  * Prvých 5 prihlásených získa autorské pexeso podľa vlastného výberu.

Vedeli ste, že čoraz viac počujúcich ľudí sa dnes učí posunkový jazyk? Pre mnohých je podľa Dariny Tarcsiovej taký fascinujúci, že sa ho učia s veľkým záujmom. Zo štatistík tiež vyplýva, že vo svete pribúdajú ľudia so stratou sluchu. Dožívame sa totiž vyššieho veku, čo znamená, že viacerí z nás budú mať stratu sluchu akosi prirodzene vekom. Aj preto sa nám oplatí mať aspoň jeho základy. Viac čítajte už v druhej časti nášho rozhovoru.   Je podľa vás dôležité, aby rodičia s deťmi posunkovali? Pôjdem na to trocha zoširoka. Prvá situácia je, keď majú nepočujúci rodičia nepočujúce deti. Ide zhruba o 10 percent detí na Slovensku. Ich najefektívnejší spôsob dorozumievania je posunkový jazyk, ale  to neznamená, že ich rodičia nechcú, aby deti rozprávali a poznali aj hovorený jazyk. Všetci chcú, aby sa ich deti dorozumeli hovorenou rečou. Posunkový jazyk je však pre nich primárna forma komunikácie. Podobná situácia je aj u CODA detí, ale tie si prirodzene osvoja hovorený jazyk v počujúcom prostredí a posunky používajú len so svojimi rodičmi (nemusí tomu tak byť ale vždy).   Potom je 90 percent nepočujúcich detí, ktoré sa narodia počujúcim rodičom. Ročne sa pritom narodí asi 200 detí so stratou sluchu na Slovensku. Mnohí z nich nikdy nestretli nepočujúceho. Nemali dôvod sa učiť posunkový jazyk. Niekedy ani nevedia, kde by sa ho mohli učiť alebo takéto možnosti nemajú. Zdroj fotografie: www.deaflympic.sk    Zrazu sa dozvedia, že ich dieťa má poruchu sluchu. Očakávajú, že sa u neho bude rozvíjať hovorený jazyk. Lenže, ten sa ani v najideálnejšom prípade nerozvinie tak skoro ako u počujúcich detí, ale bude oneskorený. Dôvodov, prečo to tomu tak je, je viac. Najskôr sa ukáže podozrenie na stratu sluchu. Následne sa realizuje diagnostika, pri ktorej sa presne definuje, o akú poruchu ide. Dieťatku sa prideľujú kompenzačné pomôcky a má nasledovať  špeciálno-pedagogická starostlivosť, ktorá žiaľ na Slovensku nie je zabezpečená na takej úrovni, akú by sme si ju predstavovali.   Odporúčate posunky aj počujúcim rodičom? Posunky a komunikáciu prostredníctvom posunkového jazyka odporúčam aj počujúcim rodičom. Bez neho je dorozumievanie s dieťaťom s poruchou sluchu v jeho prvých rokoch života veľmi náročné. Ako inak mu rodič vyjadrí, že ho má rád? Ako mu vysvetlí, čo je správne a čo nie? Ako mu dieťa povie, že ho nebolí bruško, ale mu je iba smutno? Alebo ako mu rodič povie, že nejdú na injekciu k doktorovi, ale na návštevu k starej mame? Na to všetko je dôležitý komunikačný nástroj a tým sú práve posunky.   Kurzy posunkového jazyka dokonca aj sama lektorujete v spolupráci s OZ Nepočujúce dieťa. Určite máte s mnohými rodičmi skúsenosti. Dôvody, prečo rodičia a príbuzní detí s poruchou sluchu na kurzy prichádzajú, sú rôzne. Jeden otecko sa prihlásil, lebo jeho manželka bola na tom v posunkovaní komunikačne lepšie. Synčeka zvykne pravidelne kúpať a raz mu ukázal niečo, čomu nerozumel. Jeho manželka následne synovi podala kačičku. To otca motivovalo, aby prišiel na kurz a naučil sa posunkovú zásobu, základy komunikácie a bol synovi bližšie.   Na začiatku kurzu sa učíme práve slovíčka. Prispôsobili sme ho tak, aby sa rodičom dostala dôležitá posunková zásoba. Aby rozumeli tomu, ak im dieťa chce niečo vyjadriť alebo naopak. Tam práve začína vzájomná komunikácia. Na začiatku nie je plnohodnotná, ale tá nie je plnohodnotná ani pri malom počujúcom dieťati. Keď sa dorozumievate s malým dieťaťom, tiež spočiatku nepoužívate dlhé súvislé vety. Predstavte si tiež situáciu, že idete na dovolenku k moru a ste dva týždne na pláži. Dieťa nemôže mať načúvacie prístroje, lebo by sa mu do nich dostal piesok. Ako s ním budete komunikovať? Zdroj fotografie: www.deaflympic.sk    Nedávno sa mi stala situácia, keď som sa ocitla v budove s jedným malým chlapcom. Hovorili sme, od bez problémom komunikuje, keď sme sa zrazu dostali na schody a on mi  prestal odpovedať. Jeho mamička mi zrazu posunkom naznačila, že mi nerozumie, lebo ma nepočuje. Chlapček sa dostal do situácie, ktorá pre neho bola záťažová. Zmenili sa podmienky na počúvanie, pričom pre mňa počujúcu sa nič nezmenilo a on zrazu nemohol komunikovať. A práve takýchto situácií je veľké množstvo. Rodič nikdy nevie, ako sa u dieťaťa s poruchou sluchu rozvinie reč. Či posunky bude používať, nebude používať,  či bude len v spoločnosti počujúcich alebo aj Nepočujúcich, prípadne oboje.   Na sluchovom postihnutí je zákerné to, že na prvý pohľad nikto nezbadá, že dieťa nepočuje. Väčšinou sa to odzrkadlí až na rozprávaní, preto rodičia chcú aby deti rozprávali, čo je samozrejme potrebné. Ale aj deti, ktoré posunkujú, sú krásne. Sú to deti, ktoré behajú, kričia, robia dobre i zle a aj oni samozrejme hovoria a používajú slovenčinu.   Niektorí odborníci tvrdia, že posunkový jazyk bráni hovorenému jazyku... Je to mýtus, ktorý nikdy nebol potvrdený výskumami. Vyvrátili ho aj mnohí rodičia. Existuje množstvo situácií, kedy dieťa potrebuje inú formu komunikácie, napríklad posunkový jazyk.   Posunkovanie sa u detí vníma ako veľmi dôležité. Rozumiem rodičom, ak sa báli posunkovať alebo im v tom niečo bráni, no nikdy nie je neskoro. Moja nepočujúca kolegyňa na univerzite sa napríklad začala učiť posunkový jazyk až na vysokej škole a poznám veľa nepočujúcich, ktorí boli v podobnej situácii. Vždy stojí za to ovládať posunky. Často zabúdame na to, že nepočujúci sa môžu dostať do rôznych situácií, dokonca istým spôsobom aj nebezpečných.   Môže sa stať, že aj deti s poruchou sluchu, ktoré majú veľmi dobrú úroveň hovoreného jazyka, sa dostanú do situácie, kedy sa budú potrebovať dorozumieť inak. Ak majú aj iný komunikačný nástroj, vedia ho využiť. Dokonca sa ukázalo a potvrdilo, že práve deti, ktoré ovládajú posunkový jazyk, dokážu nadviazať kontakt s počujúcimi deťmi. Prečo? Lebo posunky sú zaujímavé aj pre počujúce deti. Podľa nich vedia niečo viac, niečo čo počujúce deti nevedia. Je to pre nich niečo nové a tým pádom dieťa s poruchou sluchu vnímajú ako toho, kto vie niečo navyše. Vedia, že chlapček alebo dievčatko má síce choré ušká, ale má ešte niečo, čo ja nemám a môže ma to naučiť. U detí to práve takto funguje.   Navyše, v súčasnosti sú podmienky na osvojenie posunkov oveľa lepšie. Posunkovanie dnes zohráva dôležitú úlohu a prikladá sa mu oveľa väčší význam, než napríklad pred 30 rokmi.   Akú výhodu dnes majú mladé generácie nepočujúcich oproti generáciám pred nimi? Prvá vec, v ktorej majú výhodu je, že ľudia so stratou sluchu sú dnes v inej východiskovej pozícii. Posunkovanie je prítomné v televízii, na ulici a nepovažuje sa za niečo, čo je neprimerané. Ďalšia výhoda je, že tesne po narodení dieťaťa sa rodičia dozvedia, ako na tom ich dieťa je a v prípade, že má stratu sluchu, s ním môžu pracovať. Dnes existuje oveľa väčšie množstvo kompenzačných pomôcok a majú oveľa lepšiu kvalitu, než v minulosti. V súčasnosti sa už nikto neodváži viazať kvalitu vzdelávania nepočujúcich detí len na špeciálne školy. Už aj bežné školy sa otvárajú deťom s poruchou sluchu. O tom, že dieťa so sluchovým hendikepom sa dostane na univerzitu, kedysi rodičia mohli jedine snívať. Dnes máme úspešných nepočujúcich inžinierov, environmentalistov, učiteľov, výtvarníkov a ďalších. Nepočujúci dnes dokážu oveľa lepšie fungovať vo svete ako v minulosti. Sú rozhľadení, vzdelaní, majú vlastné názory a pohľady na svet. Každé dieťa s poruchou sluchu potrebuje okolo seba vidieť pozitívne vzory a cítiť, že sa to dá.   Dnes si už dokážeme veľmi veľa informácií vygoogliť na internete. Horšie je, že ich nedokážeme vždy vyhodnotiť. Aj preto verím, že ľudia sa začnú obzerať viac po relevantných informáciách a nie po neoverených službách, ktoré nie sú podložené a niekto si na nich vie urobiť dobrý marketing. Práve to odovzdávanie relevantných informácií je mimoriadne dôležité.   Kedy najbližšie budete s OZ Nepočujúce dieťa organizovať kurzy posunkového jazyka? Od septembra začíname s kurzami posunkového jazyka opäť. Naše kurzy majú veľmi slušný ohlas, čomu sa prirodzene teším. Už aj rodičia si po mesiaci kurzu všimli, ako na nich deti reagujú. Že majú medzi sebou určitý spôsob vzájomnej komunikácie. Nemusí to byť ešte správny a dokonalý posunok, no aj počujúce dieťa hovorí v počiatkoch skomolene.   Navyše som vyvinula vlastnú metodiku učenia posunkového jazyka. Ku knižke Posunkuj so mnou bude aj metodika, ktorá je viazaná na to, aby keď si ktokoľvek osvojí aj menší počet posunkov, dokáže ich prakticky používať a spájať a tým tak vie čo najskôr s dieťaťom posunkovať. Zároveň obsahuje rozličné hry, ako sa posunkom možno naučiť. Moja metóda teda nie je o kvantite posunkov, ale o ich vhodnom výbere pre daný vek a o schopnosti ich použiť v konkrétnych situáciách.   Mali by sme sa učiť posunkovať aj my - ľudia z majority? Som hlboko presvedčená, že posunkový jazyk tu bol, je a bude. Vo svete je v súčasnosti situácia veľmi zaujímavá. Zvyšuje sa počet počujúcich ľudí, ktorí sa učia posunkový jazyk a znižuje sa počet nepočujúcich ľudí, ktorí ho reálne využívajú. Pravdou je, že sa čoraz viac zlepšujú načúvacie aparáty, máme kochleárne implantáty. Pre mnohých počujúcich je posunkový jazyk taký fascinujúci, že sa ho učia  s veľkým záujmom. Navyše zo štatistík vyplýva, že nám geometrickým radom pribúda ľudí so stratou sluchu. Dožívame sa totiž vyššieho veku, čo znamená, že viacerí z nás stratu sluchu akosi prirodzene vekom budú mať. V súčasnosti štatistiky ukazujú, že skoro 50 percent ľudí nad 65 rokov trpí stratou sluchu. Ak by sme sa na to pozreli z  tohto pohľadu, každému z nás by sa oplatilo poznať aspoň základy posunkového jazyka.   Prečítajte si aj prvú časť rozhovoru: Som počujúca, ale posunkový jazyk považujem za svoj materinský

Narodila sa ako počujúce dieťa nepočujúcim rodičom. Do svojich siedmich rokov vyrastala so starými rodičmi, pri ktorých sa učila hovorenú reč a s rodičmi zasa posunkovala. Nič z toho neľutuje. Práve naopak, tieto skúsenosti jej otvorili dvere do sveta Nepočujúcich a k skúmaniu posunkového jazyka. Dokonca ho považuje za svoj materinský jazyk.      Čo vás priviedlo ku komunite Nepočujúcich a k posunkovému jazyku? Narodila som sa ako počujúce dieťa nepočujúcim rodičom. Odmalička som pri komunikácii s nimi používala posunkový jazyk. Prvých sedem rokov som vyrastala u starých rodičov na dedine. Až keď sa mi narodil brat, ktorý tiež počuje, rodičia si ma ako sedemročnú vzali k sebe do mesta. No nijako ma to obzvlášť netrápilo, pretože som mala so starými rodičmi, bratrancami a sesternicami krásne detstvo a moji rodičia za mnou chodili každý víkend.   Ako malé dieťa si dobre pamätám, že som vedela, že sa musím inak rozprávať s rodičmi, než ako som sa dorozumievala so starými rodičmi. Uvedomovala som si, že sú v niečom iní, ale to, že sú nepočujúci som nikdy neriešila. Prečo ste vyrastali u starých rodičov? Starká mi často hovorievala, že ak by si ma nevzali do opatery počujúci, mohla by som skončiť v detskom domove. Nikdy som neskúmala, či to bola pravda, alebo nie alebo či na to mali starí rodičia iné dôvody. V minulosti bolo viac prípadov, keď počujúci starí rodičia prevzali starostlivosť o svoje vnúča. Dnes je situácia úplne iná, nepočujúci rodičia bežne vychovávajú svoje počujúce deti. Napriek tomu som mala veľmi pekné detstvo. Starkí ma milovali a dali mi všetko, čo mohli. S nimi som sa dorozumievala hovorenou rečou, kým s rodičmi som posunkovala. Aj rodičia boli veľmi milujúci a nijako som si neuvedomovala, že tým, že používam posunky som niečím iná. Trávili sme spolu veľa času a vôbec mi to neprišlo zvláštne, že za mnou chodia iba cez víkend. Považovala som to za normálnu vec.   Čím je pre vás posunkový jazyk iný? Posunkový jazyk v minulosti nebol uznávaný ako jazyk. Považoval sa za neadekvátnu formu komunikácie. Až v 60. rokoch 20. storočia sa začal rozbiehať výskum posunkového jazyka. Bol to celosvetový trend, kedy sa mu začal pripisovať význam a uznával sa. A až v roku 1995 sme ako prví v rámci krajín V4 prijali zákon 149/ 1995 o posunkovej reči nepočujúcich.   Spomínam si na jeden moment. Bola zima a ja som bola s rodičmi vonka. Mala som na rukách zimné rukavice, ktoré mi pokrývali celú ruku a ja som sa s nimi nedokázala posunkovať. Rodičia mi nechceli dovoliť, aby som si ich dala dole, lebo mrzlo a ja som odmietala s nimi zostávať vonka, pretože som sa chcela rozprávať. Vôbec nechápali, čo sa deje. Až keď sme prišli dovnútra, stiahla som si rukavice a začala som „štrikovať“ rukami, tak pochopili. Spomínam si na prekvapivý pohľad môjho otca. Mohla som mať asi štyri roky a následne som dostala ako darček palčiaky, čo vtedy nebolo celkom zvyčajné. Myslíte si, že vám to pomohlo nazerať inak na život okolo vás? Na inakosť alebo odlišnosť ľudí som vždy nazerala inak. Nikdy mi nebolo proti srsti, keď som videla niekoho, kto mal hendikep alebo bol v niečom iný. Som CODA dieťa (počujúce dieťa nepočujúcich rodičov) a veľa týchto detí to má v živote trochu iné. Je to aj výskumne potvrdené, že tieto deti majú niektoré vlastnosti, hlavne ak ide o najstaršie dieťa v rodine, čo je aj môj prípad (napríklad sú samostatnejšie, komunikatívne, organizačne zvyčajne veľmi zdatné). Odmalička veľa vecí vybavujú za rodičov alebo im robia sprostredkovateľov medzi svetom počujúcich a svetom Nepočujúcich a myslím si, že niektoré poznámky ľudí z vonkajšieho prostredia si časom úplne prestanú všímať.   Aké to bolo, keď ste sa vrátili späť k rodičom? Do Svitu k rodičom som sa od starkých vrátila, keď som mala sedem rokov, teda po 1. ročníku základnej školy. Narodil sa môj mladší brat, naši ho chceli vychovávať sami a ja som mala byť vzorom komunikácie v hovorenom jazyku. Spomínam si, ako sme raz boli v potravinách a nejaké dve panie sa o mne medzi sebou rozprávali. Hovorili si, že „to je tá ich staršia dcéra, počuje – nepočuje?“ Tú spomienku mám stále uloženú v pamäti, lebo dovtedy na dedine som sa s tým nikdy nestretla, že by sa o mne takto niekto rozprával. Časom som sa to naučila brať ako fakt, ako súčasť svojho života. Dokonca som druhým dopredu oznamovala, že moji rodičia nepočujú.   Ako ste sa učili posunkový jazyk? Väčšina CODA deti sú na tom podobne ako som bola aj ja. Posunkovanie je pre nich primárna forma komunikácie, je to ich materinský jazyk. Ak sa chcete dostať na inú úroveň v posunkovaní, okrem tzv. kuchynského posunkového jazyka sa musíte začať vzdelávať. Rodičia doma nemusia komunikovať o všetkých témach ako sú napríklad politika, ekonomika, kultúra a podobne. Preto niektorá posunková zásoba môže chýbať. Mala som sedemnásť rokov, kedy som začala chodiť na kurzy posunkového jazyka. Organizoval ich vtedy zväz invalidov. Pokračovala som v nich až do skončenia vysokej školy a následne som ich začala aj sama organizovať.   Čo ste študovali? Vyštudovala som odbor špeciálna pedagogika, mám tri štátnice – logopédiu, psychopédiu a surdopédiu. Pre mňa bola najdôležitejšia pedagogika sluchovo postihnutých. Učím na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a veľmi ma to baví. Najmä skúmať a písať k tejto téme.   Vyučujem viaceré predmety: prstové znaky, výchovnú rehabilitáciu sluchovo postihnutých, posunkový jazyk, teóriu komunikácie postihnutých,  totálnu komunikáciu a bilingválny prístup. Naposledy sme s kolegami robili veľký výskum písomného vyjadrovania žiakov so sluchovým postihnutím, vytvorili sme aj metodiku titulkovania pre sluchovo postihnutých. Venujem sa tiež inkluzívnemu vzdelávaniu a podpore študentov so stratou sluchu na vysokých školách. Vďaka Bohu ich dnes už máme na univerzitách oveľa viac, na rozdiel pred 25 rokmi, kedy sa uvažovalo, či takíto mladí ľudia na nich patria alebo nie.   Myslím si, že istým spôsobom ma moja osobná história a posunkovanie priviedli k tomu, čo robím. Komunita Nepočujúcich bola skupina, s ktorou som bližšie prichádzala do styku od školského veku. Podobne ako mnohé CODA deti, s rodičmi sme často chodili do klubu nepočujúcich do Popradu, kde sa stretávali naši nepočujúci rodičia a my ako počujúce deti sme tam tiež trávili časť svojho času. Naša komunita sa takto navzájom poznala.   Čím je pre vás posunkový jazyk iný? Nemôžem povedať, že by bol posunkový jazyk iný. Je to môj materinský jazyk, ktorý som získala od rodičov. Od starých rodičov som zasa získala hovorený slovenský jazyk. Posunkový jazyk je pre mňa jazykom, ktorý fungoval v našej domácnosti a ktorý používam v komunikácii s nepočujúcimi. Pracujem s ním aj profesionálne. Je pre mňa rovnako pekný ako anglický jazyk alebo slovenčina. Je to pre mňa jednoducho jazyk, ktorý mám rada, podobne ako mám rada aj slovenský jazyk.   V čom spočíva zaujímavosť posunkového jazyka? Keď ho viete dobre, viete ním vysvetliť množstvo nuansov, ktoré v bežnom jazyku nedokážeme. Spája sa s ním neverbálna komunikácia, mimika, gestá, pretože posunky to v sebe všetko obsahujú. Vďaka nemu sa dokonca môžete dorozumieť aj na medzinárodnej úrovni s nepočujúcimi. Posunkový jazyk je pre mňa aj o identite, ktorá funguje nielen medzi nepočujúcimi, ale aj medzi nami CODA deťmi.  Ak ste napríklad v New Yorku a počujete niekoho hovoriť po slovensky, rovno sa za dotyčným človekom otočíte. Podobne to funguje aj medzi Nepočujúcimi, ktorí sa hneď navzájom prihovoria a komunikujú spolu.   Pokračovanie rozhovoru s Darinou Tarcsiovou už môžete čítať zajtra.

Strávili sme s rodinami detí s poruchou sluchu slnečný víkend v Harmónií. Deti sa vyšantili v záhrade pri rozvojových hrách. Opäť stretli uškových kamošov a ocitli sa “doma”. Potvrdili sme si, aké je potrebné, vytvárať im bezpečné prostredie, kde sa môžu uvoľniť.   Zároveň to bol aj užitočný pracovný čas. Spolupráca s rodičmi, ktorú sme začali cielene budovať minulý rok a ich ochota pomôcť, dostali tento rok konkrétnejšiu podobu.   Každý z týchto rodičov už prešiel kus cesty. Za počutím a rozvojom svojho dieťatka. Niektoré cesty boli a sú kľukatejšie, na každej je zopár míľnikov a križovatiek. Pri spomínaní sa miešajú zážitky vháňajúce do očí slzy, s tými vďačne nostalgickými. Napríklad na ľudí, ktorých stretneme v pravý čas. S odstupom času sú mnohé situácie aj humorné. Ako tie rôzne skúsenosti s načúvatkami na pieskovisku. “Teta, prečo zapchávate môjmu kamošovi uši tými farebnými vecami, veď s tým nemôže dobre počuť…” alebo “Požičiam ti, vyskúšaj!” :) Každá skúsenosť je jedinečná a zároveň v mnohých nachádzame to spoločné.Aké otázky ste si na začiatku kládli? Ako ste sa pripravovali na návštevy odborníka? Na čo ste nenachádzali odpovede?   Odpovede sú často napísané s mnohými výkričníkmi a veľkými písmenami. Práve tieto spoločné dôležité odkazy chceme zachytiť v Sprievodcovi rodiča. “Sme tu preto, aby už nikto nemusel zažívať to, čo my.” zaznieva z úst viacerých rodičov. Chcú pomôcť ďalším deťom, tým že ich rodičia budú mať potrebné informácie v správnom čase. Ďakujeme, že máme okolo seba viac takých rodičov. Ako napríklad Evka: “Čo by som dala za to, keby taký Sprievodca existoval, keď bol Miško malý. My sme “nás” nemali… Preto radi pomôžeme.”   Pridať sa a pomôcť môžete aj vy: ak máte dieťa s poruchou sluchu alebo ste odborníčkou/ odborníkom  a vo svojej praxi sa s deťmi s poruchou sluchu stretávate -  zaujíma nás váš pohľad!Ak nám necháte na seba kontakt, budeme vás kontaktovať v procese prípravy Sprievodcu s otázkami na vašu skúsenosť. Ďakujeme.Som rodič a chcem pomôcťSom odborníčka/odborník a chcem pomôcť.Alebo podporte náš projekt na Dobrej krajine.Vďaka!   Ďakujeme Nadácii Slovenskej sporiteľne a Nadačnému fondu Telokom za podporu.   Ďakujeme, Janette za facilitovanie rodičovského programu.Ďakujeme, Monika a Dancekids za detský program. Ďakujeme, pani Machová a Penzión Harmónia za ústretový prístup.                                                        

V sobotu 22. júna sa na Kúpeľnom ostrove v Piešťanoch uskutoční prvý bezbariérovýfestival Paráda. Slovenský paralympijský výbor spolu s Kúpeľmi Piešťany, o.z. Úsmev pre druhýcha hlavným generálnym partnerom podujatia SPP pripravili podujatie plné športu, zábavya integračných aktivít. Akcia sa začne o 10 hodine. V hlavnom programe vystúpi skupina Fragile,raperka Sima i Adam Ďurica.                     Podujatiu dominujú štyri hlavné zóny. Na pódiách sa môžeme tešiť na rôzne vystúpenia umelcov čimotivačnú diskusiu, deti rozosmeje divadelné predstavenie Bojka a Zmrzlinky, Mestská knižnicaPiešťany zas pripraví tvorivé dielne s Mimi a Lízou. V zóne zábavy SPP sa deti môžu vyblázniť nanafukovacích atrakciách. Tie nájdete aj v zábavnej zóne Ruka v ruke. V edukačnej zóne si deti budú môcť vyskúšať jazdu na vozíkoch, naučia sa prekonávať prekážky s bielou paličkou pre nevidiacich a naučia sa pár posunkov s o.z. Nepočujúce Dieťa. „Malých aj veľkých môže zaujať napríklad to, ak sivyskúšajú, aké to je pohybovať sa na vozíčku, s 3D simulátorom zistia, ako vyzerá svet autistov, dozvedia sa o canisterapii, muzikoterapii, o integrácii. Je toho naozaj dosť, verím, že to bude zaujímavé,“ dodal predseda Slovenského paralympijského výboru Ján Riapoš.   Nájdete tu tiež poradňu Nadácie Adeli, fyzioterapeutky z o.z. Ja Sám, aktivity si pripravila aj Armáda SR. Hneď vedľa sa bude nachádzať Adeli Baby zóna pre najmenších Parádnikov, kde si nielen oddýchnu, ale aj sa dozvedia všetko potrebné o psychomotorickom vývine detí a vyskúšajú si napríklad detský parkour.   Dôležitou súčasťou podujatia je športová zóna, v ktorej si deti vyskúšajú množstvo paralympijských športov akostreľba, lukostreľba, zjazdové lyžovanie, parahokej, boccia, stolný tenis, curling na vozíku, volejbal,paracyklistiku, taekwondo či powerhokej. Okrem iného tu nájdu zónu plavcov, futbal, hokej čiveslovanie. Aktivity si pripravili aj ďalší partneri podujatia, na svoje si príde každý. Umelci sa na svoje predstavenia veľmi tešia: „Možno niektorí o mne vedia, že mám veľmi rád ping-pong a práve cez stolný tenis som spoznal hendikepovaných športovcov, s ktorými som si malmožnosť zahrať. Vtedy si ma títo ľudia absolútne získali a majú môj rešpekt, pretože ma praktickykaždý z nich porazil! To, čo dokážu pravidelným tréningom je naozaj úžasné a preto som vôbecneváhal, keď ma oslovili, aby som vystúpil na Paráde. Na jar som absolvoval úspešné akustickékoncerty a tak by som rád aj na Parádu priniesol takú malú ochutnávku a emóciu tohto turné,“ vravíAdam Ďurica.   Raperka Sima spievala aj na vlaňajšom festivale v Piešťanoch. „Pred rokom ma úplne dostalo, keďhendikepovaní ľudia na vozíčkoch tancovali na moju hudbu. Vtedy som si povedala, že sa sem musímvrátiť a zažiť tú radosť s nimi opäť. Tento rok zahrám najmä skladby z nového albumu,“ hovorí Sima. Vstup na festival je voľný, určite príďte! Srdečne pozývame. Zábavu a inšpiratívne príbehy pre vás aj vaše deti nájdete mnoho. Tešíme sa a veríme, že motto „Sme si rovní“ sa dostane medzi ďalších ľudí, ktorí môžu svojou účasťou prispieť k integrácii.   Viac o podujatí nájdete na facebooku -  www.facebook.com/ events/2341733442516279   Miro Béreš Otec výnimočnej Dominiky a parťák OZ Nepočujúce Dieťa

Je už veľmi peknou tradíciou, že na Deň detí privítajú žiaci a pedagógovia ZŠI Drotárska u seba v škole a na školskom dvore kamarátov. Malých aj veľkých. Nepočujúcich aj počujúcich. Aby si všetci spolu mohli zasúťažiť v rôznych disciplínach - od pretekov kolobežiek, cez hod na cieľ, až po výskok na trampolíne, či rýchlosť na šmykľavke. Aj klauni boli viac veselí než strašidelní.   Poklad deti našli celkom rýchlo, postarali sa o poníka a ten ich zase povozil. Bolo veselo. Na tvorivých dielničkách si deti vyfarbili ruku s posunkom “I love you”. Takže to najdôležitejšie si budú odteraz všetci zúčastnení rozumieť :) Jasné, že bol aj koláč. Veď to bolo riadne akčné dopoludnie.   Pre nás bol tento deň výnimočný. Okrem už stabilných pomocníčok nám prvýkrát s programom pre deti pomáhali nové dobrovoľníčky.    Tešíme sa z pozitívnych spätných väzieb. Katka mala na začiatku menšie obavy: ”...keďže som s nepočujúcimi deťmi nikdy predtým nepracovala, ale bolo to veľmi milé, deti aj pani učiteľky boli zlaté a užila som si to naplno.”Henka ocenila aké boli deti úžasné, milé a pomáhali si navzájom. “Keď som nevedela niečo posunkovať, vždy mi iné dieťa pomohlo aj pani učiteľka a pani riaditeľka mali úžasný prístup a celkovo v tej škole bola veľmi dobrá atmosféra.”  Lucka sa podieľala na hľadaní pokladu: “Deti sa nadšene zapájali do aktivity, hľadali mince ukryté v tráve. Veľmi dobre som sa s nimi cítila, aj v učiteľskom kolektíve a už teraz sa teším na ďalšie akcie."   A ako to vidí Miška, ktorá je s nami a pomáha už dlhšie?“Vždy, keď zistím, že sa zúčastním akcie, ktorá sa týka nepočujúcich detí a ich kamarátov, zaplavia ma iba pozitívne emócie. Nie len z toho dôvodu, že pomáham ako dobrovoľníčka OZ Nepočujúce Dieťa.  Opäť uvidím deti s ich krásnym "tichým" úsmevom, ale aj tú ich energiu, ktorá ich nikdy neopustí a v mojich očiach sú väčší bojovníci ako som ja sama. Je to niečo, čo veľa ľudí nezažije a nemôže vidieť.  Som za túto možnosť nesmierne vďačná. Okrem detí sa veľmi teším na ľudí, ktorých som mohla spoznať skrz všetky akcie a stretnutia. Napĺňajú ma pokojom, radosťou, štastím a toľkými úsmevmi, ktoré ma nabijajú energiu do ďalších dní. MDD na Drotárskej je pre mňa vždy krásnym zážitkom a je tam cítiť taký ten "feeling" ako keby ste boli doma a vedeli ste, že ste v bezpečí. Som vďačná, že som sa mohla na ňom zúčastniť a opäť spoznať nových ľudí, stretnúť tých, ktorých som dlho nevidela a samozrejme sa aj pofotiť čo by nemalo nikde chýbať.  :)”   Ďakujeme, dievčatá :) Ďakujeme, Drotárska: za krásne prostredie, váš drive a ústretovosť. Ďakujeme aj deťom, že prijali kamarátov zvonku.Ďakujeme Bratislavskému samosprávnemu kraju za podporu tohto podujatia.