Ak uvažujete nad materskou školou pre vaše dieťa, je čas vyhľadať niektoré z centier špeciálnopedagogického poradenstva. Poradia vám, či už na škôlku nastal správny čas a ktorá je vhodná pre vaše dieťa.    Centrá špeciálnopedagogického poradenstva sú špeciálne školské zariadenie, ktoré sú určené rodinám s deťmi so špecifickými potrebami. Poskytujú diagnostiku, starostlivosť a zaškoľujú deti s prekážkami do všetkých typov škôl. Pomôžu vám pri výbere vhodnej materskej školy a prevedú vás celým prípravným procesom.   Každé z centier sa orientuje na iný druh postihnutia. Na konci článku nájdete odporúčanie, ktoré centrá poskytujú starostlivosť výlučne deťom s poruchou sluchu. Odborníci, ktorí v ňom pôsobia, vám pomôžu napĺňať jeho špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby od raného veku až po prípravu na povolanie. Aké služby centrum poskytuje?Diagnostické vyšetrenia V centre špeciálnopedagogického poradenstva vaše dieťa absolvuje dve odborné vyšetrenia: psychologické a špeciálnopedagogické. Psychologické vyšetrenie povie viac o silných stránkach vášho dieťaťa, na ktorých treba popracovať. Odborník pri ňom zisťuje úroveň jeho rozumových a poznávacích schopností, jeho osobnostné charakteristiky a posúdi emocionálne a sociálne schopnosti vášho dieťaťa. Špeciálnopedagogické vyšetrenie sa zameriava na diagnostiku vplyvu poruchy sluchu a podmienky vzdelávania dieťaťa. Posudzuje jeho komunikačné schopnosti a mieru vplyvu sluchového postihnutia na jeho vývin. Vďaka výsledkom oboch vyšetrení zistíte, aké sú najvhodnejšie možnosti výchovy a vzdelávania vášho dieťaťa. Tieto vyšetrenia sa v určitých intervaloch opakujú, aby sa zistilo, či je daný typ vzdelávania pre neho stále prospešný. Závery oboch vyšetrení, ako aj  vyšetrenie od foniatra sú nutné na to, aby dieťa so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami mohlo byť zaradené do materskej školy. Poradím vám, ako ďalej Centrum špeciálnopedagogického poradenstva na základe výsledkov diagnostiky a po dôkladnom rozhovore s rodičmi navrhne najvhodnejšie formy vzdelávania v materskej a neskôr v základnej škole. Poradia vám v ňom, akými spôsobmi je potrebné napĺňať špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby vášho dieťaťa. Takisto vám odporučia, či vaše dieťa potrebuje služby asistenta učiteľa a pripraví potrebné odporúčanie pre pridelenie asistenta.   Podporí vás počas celého procesu zaškolenia dieťaťa Špeciálny pedagóg (surdopéd) v centre by mal na vašu žiadosť kontaktovať materskú školu, ktorú ste pre svoje dieťa vybrali. Vedenie materskej školy i triedna učiteľka by mali mať dostatočne informácie o druhu a stupni sluchového postihnutia vášho dieťaťa a takisto o jeho vplyve na vývin. Učiteľky by mali vedieť, ako komunikovať s dieťaťom, ktoré má poruchu sluchu, ako sa  starať o kompenzačné pomôcky a ako riešiť isté problémové situácie. Centrum špeciálnopedagogického poradenstva by malo úzko spolupracovať s materskou školou po celý čas, čo ju dieťa navštevuje a poskytovať jej odbornú podporu.   Centrum vám poskytne špeciálne služby, aké inde nenájdete   Ak sa rozhodnete pre integráciu vášho dieťaťa v bežnej materskej škole, pripravte sa na to, že s ním budete musieť navštevovať ďalších odborníkov ako surdopéda, logopéda a pravidelne absolvovať kontroly u foniatra. Centrá špeciálnopedagogického poradenstva poskytujú aj služby vo forme pravidelných stretnutí s cieľom rozvíjať sluchové, rečové, rozumové, sociálne schopnosti dieťaťa. Špeciálni pedagógovia vám ukážu, ako môžete pracovať s dieťaťom aj doma. Niektoré centrá poskytujú aj kurzy posunkového jazyka, organizujú podporné skupiny rodičov a požičiavajú rôzne pomôcky.   Zoznam Centier špeciálnopedagogického poradenstva, ktoré poskytujú svoje služby rodinám s deťmi s poruchou sluchu v ranom veku, nájdete podľa jednotlivých krajov aj s kontaktmi v knihe Máme dieťa s poruchou sluchu 1 od strany 480 až po stranu 498

Deaflympijský výbor Slovenska (DVS) Vás touto cestou žiada o spoluprácu. Cieľom DVS je hľadať sluchovo postihnuté deti a mládež, ktoré by mohli reprezentovať Slovensko na význmaných športových podujatiach na Majstrovstvách Európy, sveta a letnej a zimnej Deaflympiáde. Po osamostatnení Slovenska väčšina sluchovo postihnutých žiakov navštevuje bežné základné školy, sú integrované. Nemáme prehľad o ich umiestnení v základných školách a športovom nadaní. Prosíme Vás, aby ste DVS informovali o sluchovo postihnutých športovcov-žiakov, ktorí chodia do rôznych športových klubov, reprezentujú v rôznych športoch. Kontaktná osoba: Dušan Dedeček-generálny sekretár DVS                                                        t.č.- 0911 370 888                                                        e-mail: office@deaflympic.sk   Za Vašu ochotu a spoluprácu ďakujeme.    S úctou                                                      Miloš Štefek                                                                   prezident DVS 

Dcéra hudobníka, ktorá po ňom žiadny sluch nepodedila. Už ako dieťa mala bujnú fantáziu a jej obrazy často skončili na skicároch. Preto ju zapísali do školy výtvarného umenia. No čím viac ju fascinovali slohové práce a poetické žánre v škole, tým väčšmi sa strácal jej záujem k výtvarnému umeniu. Dramatický krúžok na strednej škole ju chytil za srdce natoľko, že sa rozhodla skúsiť šťastie na prijímacích pohovoroch v brnenskej Divadelnej fakulte JAMU v odbore Výchovnej dramatiky pre Nepočujúcich. V škole bližšie spoznala profesorku Zoju Mikotovú, ktorá ju postrčila do pestrejšieho divadelného sveta.  Dnes hrá v Divadle TICHÉ ISKRY a pôsobí aj v špeciálnej Základnej škole pre sluchovo postihnutých v Bratislave ako podporná pedagogička. Vyučuje aj pohybovo-dramatickú výchovu s prvkami umeleckej literatúry a vedie divadelné krúžky. Jej srdce naďalej patrí divadlu, tvorbe literárnych scenárov, čítaniu napínavých príbehov zo života a poézii. Vyspovedali sme ZUZANU KNAPOVÚ DAUBNEROVÚ.   Kedy si začala vnímať svoj hendikep a teda to, že si nepočujúca? Ako dieťa som si svoju inakosť nikdy neuvedomovala. Narodila som sa v socializme, kedy vládla totalita. Do svojich šiestich rokov som žila ako nepočujúce dieťa iba vo svete počujúcich ľudí, ktorí neovládali a nepoužívali posunkový jazyk. Keďže som nikdy nevidela dospelých nepočujúcich, často sa ma zmocňovala myšlienka, že sa vlastne svojho dospelého veku nikdy nedožijem.   Zlom nastal v siedmich rokoch, keď som v jedno pekné septembrové ráno vstúpila na pôdu základnej školy pre žiakov s poruchami sluchu na Zochovej ulici v Bratislave. Zrazu sa všade naokolo len posunkovalo. Priznám sa, že to bolo pre mňa veľmi šokujúce. Vôbec to na mňa nepôsobilo príjemne. Možno to bolo spôsobené aj tou výraznou mimikou a gestikuláciou detí, ktorej som sa ľakala. Pôsobili na mňa skôr dojmom, akoby boli nespokojní a sťažovali sa alebo hádali. Svoj hendikep som si naplno začala uvedomovať až, keď som mala dvanásť rokov. Bola som  čoraz viacej precitlivená. Zreteľnejšie a hlbšie som si uvedomovala na mojich rodičoch, príbuzných a ich priateľoch, akým rozdielom pristupujú v komunikácii ku mne a k svojmu okoliu. Veľmi ma to psychicky vyčerpávalo, pretože doma v mojom okolí nebol nikto, kto by mal podobný alebo rovnaký hendikep. Mala som pocit, že mi nikto nerozumie. Že nedokáže pochopiť moje pocity. V podstate asi sa to aj ťažko chápe, ako sa žije človeku, ktorý je ukrátený o jeden zo vzácnych zmyslových orgánov. Dnes s odstupom času už ako 41-ročná žena viem, že som svojich blízkych občas vinila neprávom. Nikto nenesie žiadnu vinu na niečom, na čom sa príroda nemilo zahrala.   Ako dnes vnímaš svoju poruchu sluchu?Verím, že každá nevýhoda v našom živote má nejaký dôvod alebo význam. Je len na nás, aby sme zistili, prečo nám to bolo tak dané. V dobrom zmysle slova nás hendikep robí inými, zaujímavými a odolnejšími. Je to prekážka, ktorú nie je nutné odstraňovať alebo schovávať do kúta. Treba sa jej postaviť zoči – voči s otvorenou mysľou a hlavne byť dobre naladený.  Naučila som sa s ňou žiť a naučila som sa smiať na vlastných nedostatkoch. Jedine takto človek môže získať sebaúctu a cítiť sa vnútorne slobodný.   Tvoji rodičia sú počujúci, aké bolo pre nich mať doma nepočujúce dievčatko?Pre môjho otca, ktorému bol do vienka daný hudobný sluch, to bola silná rana. Samozrejme aj pre ostatných v rodine. Vďaka silným kontaktom môjho starého otca však mali moji rodičia bližšie k rôznym odborníkom v oblasti lekárstva, detskej psychológie, klinickej logopédie a pedagogiky pre deti s poruchami sluchu. Stále im niekto poradil a vedeli, na koho sa môžu obrátiť.   Motivácia mojich rodičov a starých rodičov bola vytrvalá. Každé odporúčanie i pokyn od jednotlivých odborníkov brali smrteľne vážne. Mimoriadne veľkú zásluhu na tom má logopedička Nádvorníková. Celá rodina sa podľa jej návodu snažila zo mňa vychovávať samostatného človeka, pre ktorého nebude v živote nutné mať vedľa seba tlmočníka posunkovej reči. Myslím, že sa im to aj podarilo.Ako sa dorozumievate s rodičmi a so svojím okolím? S mojimi rodičmi a s počujúcim okolím jednoznačne hovoreným materinským jazykom.  Zuzana bola v minulosti aj tvárou kampane v rámci Medzinárodného týždňa nepočujúcich.   Spomínaš si na malú Zuzanu? Aké bolo pre teba vyrastať ako nepočujúce dieťa?Jednoduché to v rodine počujúcich síce nebolo, ale malo to aj svoje výhody. Cítila som sa zo strany rodičov i starých rodičov veľmi milovaná. Venovali mi viac než maximum času, lásky a trpezlivosti. To, čo pre mňa urobili, sa skutočne nedá ničím vyčísliť. Raz mi niekto položil otázku, či si myslím, že by sa mi žilo ľahšie v rodine nepočujúcich. Moja odpoveď bola jednoznačná. Svoju počujúcu rodinu by som nemenila ani za svet.   Ako si si vychádzala s rovesníkmi a so spolužiakmi?Ako prváčka som nastúpila na Základnú školu pre nedoslýchavých na Zochovej ulici v Bratislave. O dva roky neskôr sa naša škola celý presťahovala na Drotársku ulicu v Bratislave, ktorá dnes s veľkými úspechmi funguje ako Základná škola s Materskou školou pre deti a žiakov so sluchovým postihnutím.   Spočiatku som dostala z posunkujúcich spolužiakov panický strach. Bála som sa, že ma vyčlenia z kolektívu, keďže nepoznám posunky. Avšak postupne som si posunkovanie osvojila aj ja a posunkový jazyk som začala brať za svoj. Jedna z jeho výhod bola, že sme v dobrom i zlom mohli ohovoriť pani učiteľku bez toho, aby tomu rozumela. (smiech)V tom čase bola úplne iná doba. Čo bolo pre teba vzhľadom k socializmu asi najťažšie?Bola to doba, kedy sa na problematiku ľudí so zdravotným znevýhodnením prihliadalo len okrajovo. Mnoho špeciálnych škôl postavili na okraji spoločnosti a veľa z nich na svojich miestach  dodnes zotrvali.   Poruchu sluchu považujem za najťažšie postihnutie zo všetkých, pretože nie je viditeľné. Po komunikačnej a informačnej bariére čiastočne, ba niekedy aj úplne dokáže vyčleniť človeka zo spoločnosti. Najmä, ak ide o človeka s praktickou alebo úplnou hluchotou. Aj v prípade ťažko nedoslýchavého človeka, ak u neho od útleho detstva nebol rozvíjaný sluchový tréning s pomocou načúvacích aparátov. V dobe komunizmu bola pre mňa najťažšia dochádzka do bežnej materskej školy, ktorá sa nachádzala v mieste môjho bydliska. Nemala som tam nikoho, kto by mal podobný hendikep ako ja. Sú to roky, na ktoré veľmi nerada spomínam.   V čom pre teba bola návšteva materskej školy najťažšia??Napriek tomu, že moja reč bola vďaka nielen vynikajúcej logopedičke Nádvorníkovej, ale aj pozorným rodičom a starým rodičom slušne vyvinutá, moja obojstranná úplná hluchota (aj s pomocou vreckového načúvacieho aparátu) mi bránila, aby som si mohla prirodzenou cestou získavať kamarátov. Nedokázala som sa zaradiť do kolektívu počujúcich rovesníkov a to dokonca ani pri žiadnych hrách. Zakaždým som bola pri vstupovaní do hry počujúcimi deťmi otvorene odmietnutá, pretože som im nedokázala odčítať z pier a už vôbec nie porozumieť ich reči. Mojou náplasťou na túto bolesť bola stará mama z matkinej strany, ktorá z balkóna nášho paneláku pri vešaní bielizne neraz s ťažkým srdcom a so slzami v očiach pozorovala mnou nezvládnuteľnú situáciu. Zakaždým, keď toho bola svedkyňou, s pokorou požiadala učiteľky o moje uvoľnenie zo škôlky. Učiteľky jej s radosťou vždy vyhoveli, pretože v kútiku duše vedeli, že moje šťastné miesto je niekde inde. Moji rodičia sa držali rady odborníka, ktorý zastával názor, že pre lepší rečový vývin a medziľudskú orientáciu by som mala byť umiestnená do bežnej materskej i základnej školy.Rodičia si avšak často vypočuli aj názor mojej babky, ktorá bola presvedčená, že integrácia nie je pre môj citový i sociálny vývin tým správnym riešením. Takže som si napokon vyskúšala jedno i druhé. Čo sa týka základnej školy, musím povedať, že pre mňa zvolili tú najlepšiu základnú školu, ktorá bola počas deviatich rokov mojim druhým domovom.   Majú dnes podľa teba nepočujúce deti lepšie podmienky, aby sa mohli integrovať do spoločnosti?Osobne sa k tejto téme neviem jednoznačne vyjadriť. Rozhodne ale verím, že podmienky integrácie nepočujúcich detí sa výrazne za tú dobu zlepšili a stále sa zlepšujú. Pre mňa integrácia v materskej škole nebola tou správnou cestou, ale dalo by sa polemizovať, prečo. Na druhej strane som rada, že som si zažila aj pocit, keď nie vždy zapadnem. Každý z nás má svoju farbu sluchovej poruchy. Je nutné prihliadať aj na výšku intelektu a psychické funkcie detí, na ktoré má vplyv práve daná farba poruchy sluchu. A v neposlednom rade je veľmi dôležitý rodičovský prístup a ich snaha úzko spolupracovať s odborníkmi z rôznych oblastí, ktorí sa venujú deťom s poruchou sluchu. Aj od toho všetkého závisí úspešnosť integrácie.   Napokon si sa stala na vlastnej škole učiteľkou.Je to veľmi náročné, ale zato jedno z najkrajších povolaní. Pre mňa je byť učiteľkou aj poslaním. Mám to v krvi. Vždy to bol jeden z mojich snov, ktorý sa mi napokon aj splnil.   Používaš v škole pri práci s deťmi aj posunkový jazyk?K nám do školy chodia žiaci s rôznymi poruchami, nielen so sluchovou. Ako moji počujúci kolegovia aj ja uprednostňujem totálnu komunikáciu. Sú však chvíle, kedy sa mi osobne zvyknú zverovať samotní nepočujúci žiaci so svojimi radosťami i problémami. Vnímajú ma ako človeka, ktorý ich vyjadreniam najlepšie dokáže porozumieť, nakoľko pociťujú pocit spolupatričnosti. V takýchto prípadoch s nimi komunikujem prirodzene v posunkovom jazyku. Prečo je posunkový jazyk užitočný a v čom je pre teba pekný? Je veľkou pomocou pre deti, mladých ľudí a dospelých s ťažkým sluchovým postihnutím, ktorí pre konkrétne dôvody nemajú možnosť, ako sa dostať k informáciám a komunikovať so svojím okolím. Aj preto je dobré, aby sa ho učilo aj ich okolie. Ako človek s umeleckým cítením by som ho charakterizovala ako fenomén s istými výhodami. Dá sa s ním krásne experimentovať aj v umeleckej rovine. Vďaka nemu možno hľadať rôzne cesty, ako vyjadriť veci a pocity okolo nás. Keďže hrám v divadle Tiché iskry, ktoré tvorí komunita nepočujúcich, aj tam sa ho snažíme čo najzrozumiteľnejším a najpríťažlivejším spôsobom zviditeľňovať. Vedela by si opísať farbami svoju poruchu sluchu? Toto na prvý pohľad neviditeľné postihnutie by som prirovnala k obrazom Vincenta Van Gogha. Jeho malebná štylistika, jasnosť a teplo farieb na prvý pohľad a z diaľky pôsobia dojmom nostalgickej krásy, bezchybnosti, prirodzenosti a bezstarostnosti. Ak sa však hĺbavý človek pozrie na jeho obrazy zblízka, zistí, že farby a ťahy vyvolávajú pocit zúfalstva, hnevu a beznádeje, ktorá charakterizuje človeka, ktorý nenachádza čiastočne, ba možno žiadne pochopenie v spoločnosti.Ako sa niekedy ako nepočujúca v počujúcej väčšine cítiš?Rôzne. Sú situácie, ktoré ma zamrzia. Napríklad, keď v preplnenej čakárni u lekára, dochádza zdravotným sestrám alebo lekárom trpezlivosť. Keď sú zle naladení a dokážu pred všetkými, aj keď neúmyselne ponížiť nepočujúceho necitlivým prístupom, akoby ho karhali za ľahostajnosť, neposlušnosť alebo pre smrteľný hriech, ktorého sa dopustil. Sú to presne chvíle, kedy by si nepočujúci najradšej želal plášť z Harryho Pottera, aby sa mohol stať neviditeľným.   Čo pre teba znamená hrať divadlo?Pre mňa osobne život bez divadla je ako život bez kyslíka. Naše komunitné divadlo je divadlom, v ktorom profesionálni nepočujúci hereckí tvorcovia prezentujú svoje umelecké kvality nielen prostredníctvom javiskového posunkového prejavu, ktorý je obohatený symbolikou a metaforami, ale aj o pohybové, mimické, významotvorné gestikulačné a ďalšie vizuálne výrazové prostriedky s vlastnými estetickými meradlami.  Naše divadlo sa snaží počujúcej verejnosti ukázať, že pantomíma nie je pre nepočujúcich hercov jediným prirodzeným divadelným prejavom. Doba sa výrazne mení a čím ďalej, tým viac sme motivovaní hľadať nové cesty na poli divadla, ktoré ponúka jazyk Nepočujúcich, a teda posunkový jazyk. Divadlo nepočujúcich je na rovnakej úrovni ako divadlo počujúcich, ale s tým rozdielom, že namiesto hovoreného slova používame posunkový jazyk. Lepšie povedané - umelecký posunkový jazyk. K posunkom prináleží aj mimika, pohyb a postoj tela, pohyb v priestore, tempo, rytmus a ďalšie zložky. Je to jedno umenie. Skúsenými očami možno vypozorovať, že nepočujúci herec v bežnej komunikácii v komunite Nepočujúcich posunkuje úplne inak, ako v divadelnej akcii. Inými slovami, nepočujúci herec bežný posunok v divadelnej akcii štylizuje, čiže estetizuje ho.

Na sashe.sk v sekcii Dobrý obchod pribudli pexesá a omaľovanka z dielne OZ Nepočujúce dieťa. Ich zakúpením môžete získať hru, ktorá podporí rozvoj vášho dieťatka a zároveň prispievate na rozvoj detí s poruchou sluchu. Výťažok z predaja totiž použijeme na náš projekt Sprievodca pre rodičov nepočujúcich detí.Ponuka je rôznorodá. Záleží od veku a záujmov budúcich hráčov :)Čo si vyberiete?Posunkové kartičky, s ktorými si zahráte pexeso, alebo ich môžete využiť ako vizuálnu pomôcku pri učení základných posunkov (prípadne, ak ste montessori friendly ako trojzložkové karty). Základnú posunkovú slovnú zásobu môžete fixovať pri vyfarbovaní omaľovanky. Milé obrázky na oboch pre nás nakreslila Vierka Muráňová, mama chlapca s poruchou sluchu. Zo spolupráce rodičov detí s poruchou sluchu a študentiek pedagogiky vzišli ďalšie dve pexesá. Chcete deti naučiť rozoznávať zvieratká, pomenovať ich, či odposunkovať? Máme tu zvieratkovské pexeso aj s verziou pre pokročilých, kde hľadáte zvieraťu ako dvojicu jeho tieň.     Abecedu si vaše dieťa natrénuje s našim ďalším pexesom. Pomocou  priloženej hracej karty si zafixuje pozíciu písmenka v abecede (odporúčame vylepšenie zalaminovaním a nalepením suchých zipsov), vycibrí si koordináciu oko - ruka aj ďalšie superschopnosti. V prvej triede akoby našlo :) Zapojeniu ušiek a rúk sa ani v tomto prípade medze nekladú.   Príjemné hranie vám prajeme z OZ Nepočujúce dieťa a ďakujeme veľmi pekne.         https://www.sashe.sk/dobryobchod/detail/nepocujuce-dieta-pexeso https://www.sashe.sk/dobryobchod/detail/nepocujuce-dieta-omalovanky  

Viete, prečo je dobré začať s posunkami už v útlom veku vášho dieťaťa? Veľmi mu tým pomôžete rozvíjať jeho myslenie. Prvé posunky sa síce môžu dostaviť aj po dvoch mesiacoch, ale nevzdávajte to. Akonáhle si posunkovanie osvojíte, prídu na rad ďalšie posunky. Bez ohľadu na to, aká ťažká je jeho porucha sluchu, navzájom sa budete vedieť dorozumieť. S posunkami si budete môcť čítať knihy, pomenúvať veci a ľudí okolo seba, ba časom vyjadrovať aj vzájomné pocity. Zo začiatku sa myslenie a reč u dieťaťa vyvíjajú samostatne. Okolo druhého roka sa prepoja. To znamená, že dieťa začína premýšľať v slovách a nové slová menia jeho zmýšľanie.   Osemnásťmesačné dieťa by malo aktívne používať okolo 50 až 70 slov. Dvojročné ešte viac, čo mu umožňuje hovoriť o veciach, ktoré sa okolo neho dejú. Premýšľa o nich, pýta sa, komentuje ich. Dvojročnému dieťaťu už dávno nestačí ukázať, že chce piť, papať alebo cikať. Také dieťa už pomerne zložito uvažuje. Chce hovoriť o tom, čo zažíva. Dieťa potrebuje slováOkrem toho chce spoznávať aj vlastnosti vecí, ktoré ho obklopujú (veľký, malý, červený, pekný), rozumieť emóciám (smutný, veselý, nahnevaný, vystrašený), vyjadrovať vlastníctvo (bratovo, mamino) alebo rozumieť príčine a následku. Na to, aby mohlo o týchto veciach komunikovať, potrebuje slová. Realita je však taká, že mnoho detí s ťažkou alebo veľmi ťažkou poruchou sluchu nemá ešte v tomto veku primeranú slovnú zásobu. Často čakajú na kochleárny implantát a s rodičmi sa dorozumievajú len istými gestami a niekoľkými slovami. Ich myslenie v jazyku je veľmi obmedzené. Čo sa s tým dá urobiť?„Posunky nám pomohli pri sluchovej výchove nielen v tom, že sme Benjamínovi vedeli vysvetliť, prečo je dôležité nosiť načúvacie prístroje (haló ušká), ale aj v tom, že sme si vedeli vysvetliť, čo práve započul. Pomohli nám veľmi aj pri čítaní kníh (leporelá) alebo pri spoznávaní členov rodiny. Používali sme, keď sme mu potrebovali vysvetliť, prečo sa nesmie dotýkať sporáka, prečo sa v práčke točí bubon, prečo je v rozprávke niekto smutný alebo veselý a prečo sa nesmie ohadzovať pieskom s inými deťmi. A samozrejme, posunkovali sme preto, aby sme si vedeli povedať, ako veľmi silno sa ľúbime,“ vysvetľuje Natália, Benjamínova mama. Iba gestá v komunikácii nestačiaGestá majú iba obmedzenú možnosť vysvetľovať a učiť o nových veciach, ktoré nie sú prítomné. Ak dieťa v určitom veku nemá dostatočnú slovnú zásobu, nevie spracovávať nové informácie a zážitky. Môže tak začať zaostávať nielen v komunikácii, ale aj v myslení. V minulosti boli mnohé nepočujúce deti považované za rozumovo oneskorené, pretože vzhľadom na svoj vek nepoznali množstvo pojmov. Nerozumeli pokynom ani tomu, prečo sa veci vo svete dejú tak, ako sa dejú. Ich inteligencia a myslenie sa bez jazyka nemali ako plne rozvinúť. Aj v myslení sú preto posunky záchrannou sieťou. Pomocou nich môžete dieťaťu odmalička vysvetliť kde, kto, kedy, ako, prečo. Dieťa získava informácie o svete a učí sa myslieť bez ohľadu na aktuálnu úroveň sluchu. „S Ľudkou sme intenzívne posunkovali od raného veku. To, že sme urobili dobre, som pochopila, až keď sa moja nepočujúca dcéra stretla s oveľa staršími deťmi, ktoré mali omnoho menšiu slovnú zásobu v hovorenom i posunkovom jazyku,“ konštatuje jej mama. Dokedy posunkovať?Väčšina počujúcich rodičov posunkuje dovtedy, kým si nie sú istí, že ich dieťa vníma reč dostatočne sluchom. Niektorí rodičia však zostanú pri posunkoch aj neskôr. Prečo? Zistili, že dieťa už síce sluchom rozumie, ale vyjadriť sa hovorenou rečou ešte stále nedokáže. Je tak nutné aj naďalej budovať jeho aktívnu posunkovú zásobu. Iní zase vidia, že ich deti už síce v bežnom živote veľmi pekne a efektívne komunikujú hovorenou rečou, zložité veci však ešte stále nedokážu pochopiť. Posunky sú pre nich veľkou pomocou. Napríklad v situáciách, kedy ide dieťa do bazéna a musí si z ušiek zložiť načúvací prístroj, čím sa stáva nepočujúce. Posunkami sa s ním dá rýchlejšie a aj na väčšiu vzdialenosť povedať potrebné. Iná situácia môže nastať, keď je v priestore väčší hluk alebo akusticky sa zvuky v miestnosti odrážajú a dieťa dobre nepočuje. Načúvací prístroj má tiež len svoje limity. Ak je dieťa choré, má nádchu, môže sa mu upchať eustachova trubica a prechodne zhoršiť počutie. Prípadne, ak má zápal zvukovodu a nemôže prechodne nosiť načúvacie prístroje. Niekedy sa môže v noci zobudiť zo sna a možno nebude mať po ruke načúvatká (tie budú práve v sušičke), ale po ruke môžete mať lampu a svoje ruky, vďaka ktorým si s vaším dieťatkom veľmi rýchlo porozumiete. Posunkový jazyk pomáha rozvíjať aj abstraktné myslenie detí a vďaka nemu im môžete vysvetliť aj nové informácie alebo zložité učivo v škole. A potom sú aj takí, ktorí s posunkami nikdy neprestanú. „Nikdy neskončíme s posunkami, pretože Gabko nebude nikdy počuť tak ako my. Vždy budú isté situácie, keď ich budeme potrebovať. Preto nechcem, aby vedel v posunkoch vyjadriť iba základné veci. Chcem sa s ním vedieť baviť o čomkoľvek – o jeho emóciách, o prežívaní alebo si len tak vymieňať tajné informácie,“ hovorí Oľga. Vo všeobecnosti platí, že väčšina detí začne sama od seba posunky opúšťať v momente, keď od nich prestanú byť pri komunikácii závislé. Na nás rodičoch však záleží, či ich k posunkom dovedieme. Napríklad aj vtedy, keď už budú vedieť hovoriť alebo si “počkáme" na moment, kedy to naše deti začne posunkovanie lákať samo. Viac o praktickom význame využívania posunkov v komunikácii s vaším dieťaťom sa dočítate aj v knihe Máme dieťa s poruchou sluchu 2 od strany 148

V živote rodiny, ktorá má doma dieťa s poruchou sluchu, sú rôzne situácie, kedy sa jej posunky môžu zísť. Veľa rodičov aj dnes priznáva, ako ich neteší, že sa im ťažšie nadväzuje vzťah s dieťaťom. Zozbierali sme rôzne vyjadrenia rodičov, ktorí hovoria o svojej skúsenosti s posunkovým jazykom. Posunky im pomohli porozumieť si navzájom a budovať vzťah. Ba dokonca aj s deťmi až vo vyššom veku.   V živote rodín existujú isté situácie, kedy dieťa nebude môcť dobre počuť. Práve pri nich rodičia oceňujú, že ich dieťa pozná posunky. Ktoré sú to? keď si dieťa večer zloží načúvatká a namiesto spánku sa s vami chce ešte trošku porozprávať o rozprávke, ktorú ste si predtým čítali keď ste v prítmí a dieťa nedokáže odzerať keď má zapálené ušká a nemôže nosiť načúvacie prístroje a vy mu potrebujete vysvetliť, že naozaj si musí zobrať liek keď pláva v mori a chce vám povedať, že uvidelo rybu a teší sa z toho keď ste od seba vzdialení alebo ste vo veľkom hluku a potrebujete mu niečo vysvetliť keď sa kúpe vo vani bez prístrojov a chce vám povedať, že jeho loďka pláva a dinosaurus zožral supermana keď má pokazené načúvacie prístroje alebo kochleárny implantát a chce s vami komunikovať o všetkom tak ako predtým keď nemôžete hovoriť alebo si situácia vyžaduje šepkanie – v kostole, u lekárky, v banke keď šoférujete a dieťa sediace vzadu nerozumie, čo mu hovoríte keď sedíte vo veľkých miestnostiach - napríklad v divadle - a dieťa nedokáže zachytiť hovorené slovo keď si hovoríte tajnosti Prečítajte si, ako posunkový jazyk pomohol rodičom nepočujúcich detí. Vďaka knihe Máme dieťa s poruchou sluchu sme pre vás zozbierali spomienky a momenty rodičov, kedy im posunky pomohli v živote.    „S Miškom sme začali posunkovať, pretože sme s ním chceli komunikovať. Pochopili sme, že kým začne rozumieť bežnej hovorenej reči a kým začne sám rozprávať, prejde ešte dosť veľa času. Posunková reč je dobrou príležitosťou, ako s dieťaťom začať komunikovať čím skôr. Netra čakať a žiť naďalej v nepochopení.“    „S posunkami sme začali hneď, ako sme sa dozvedeli, že Natálka nepočuje. Mala vtedy osem mesiacov. Spočiatku som sa chcela naučiť posunkovať ja, aby som s ňou vedela porozprávať. Začala som preto zháňať informácie. Najprv som si naštudovala isté posunky ja a postupne som ich učila Natálku. Dnes už máme za sebou tretí kurz posunkového jazyka a vieme viac ako 200 posunkov.“ „Keď sa u našej Janky zistila ťažká porucha sluchu, uvedomila som si, že posunky nám môžu pomôcť. Napadlo mi, že ak ma nepočuje, aspoň uvidí, čo jej ukazujem. Trvalo dlhšie, kým Janka začala posunky sama používať. Posunky nám veľmi pomohli pri spoločnom čítaní knižiek. Veľmi si žiadala opakované čítanie s posunkami a tým sa jej rozširovala posunková zásoba. Aj počas prechádzok s kočíkom alebo pri jedle sme si všetko komentovali posunkami.“    „Podľa ASSR malo mať naše dieťa stredne ťažkú poruchu sluchu. Až neskôr sme sa dozvedeli, že posunky budú v jeho prípade jediná možná cesta komunikácie, keďže má Tomáško následkom choroby poškodený nielen slimáčik, ale aj sluchové a rečové centrum – rozprávať nebude. Jeho diagnóza je centrálna hluchota.“    „Keď nám v 18 mesiacoch po druhýkrát potvrdili diagnózu ťažká porucha sluchu, lekári nám odporučili vyhľadať odbornú logopedickú a špeciálnopedagogickú pomoc. Bohužiaľ, o pozitívach používania posunkov sme od lekárov nedostali žiadne informácie. Začali sme sa obracať na rodičov nepočujúcich detí s prosbou o referencie na logopédov a špeciálnych pedagógov. Dostali sme napokon všetky potrebné informácie o posunkovom jazyku, o jeho výhodách, nevýhodách, o ich skúsenostiach s deťmi, ktoré ho používajú. Ak by sme na začiatku mali toľko informácií, koľko máme dnes a niekto by nám vysvetlil, prečo je začať s posunkovaním také dôležité, určite by sme s nimi začali už okolo pol roka. Amálke by to neublížilo, aj keby počula. Naopak, myslím si, že teraz by sme už určite boli o nejaký ten krok ďalej.“    „Na začiatku nám nevedel nikto povedať, či Timko bude s načúvacími prístrojmi počuť a či sa naučí rozprávať. Aj napriek tomu nás od používania posunkov odhovárali. Pri hospitalizácii v nemocnici sme stretli šesťročného chlapca, ktorého rodičov od posunkov tiež odhovárali. Žiaľ, jeho sluch nebol dostatočný na to, aby sa naučil rozprávať. Avšak pre postoj lekárov sa nenaučil komunikovať ani v posunkovom jazyku. Videli sme pred sebou dieťa, ktoré bolo uväznené v sebe. Nedokázalo vyjadriť svoje potreby, ani pocity. Vôbec nechápalo svet okolo seba. Vtedy sme si uvedomili, že by bolo obrovským rizikom odoprieť Timkovi posunky a staviť všetko na jednu neistú kartu.“    „V našom prípade posunky nebrzdili hovorenú reč. Bez posunkov by sme boli stratení aspoň do času, kým Ondrík začal počuť cez kochleárny implantát. Práve vďaka posunkom získal zručnosť na komunikáciu. Už ako malý (rok a tri mesiace) sa prihováral poklepkaním ľudom v čakárni u lekára, na ihrisku alebo susedom na ulici a zároveň vedel posunkovať. Keď začal počuť, vždy som mu ukázala posunok a viackrát zopakovala slovo. Celkom rýchlo si spojil posunok a slovo. Keď som si bola istá, že Ondrík rozumie slovu aj bez posunku, posunok som k tomu slovu už nepoužívala. On však áno a až dovtedy, kým slovo nezačal hovoriť. Až keď si ho osvojil, posunok postupne vynechal.”    „Vyjadrím sa pre tých, ktorí sa nevedia rozhodnúť, či posunky áno alebo nie. Rozhodne to treba skúsiť, lebo skončiť s posunkovaním sa dá kedykoľvek. Pre nášho Paľka to zmysel malo. Skúste takých 10 – 20 základných posunkov – veď to ešte nijaké dieťa nepoznačilo tak, aby už v živote nerozprávalo. Je to zbytočný strašiak! Môže to byť ako u nás, také medziposchodie, aby sa dieťa vydýchalo a možno zároveň lepšie pochopilo, kam kráča.“    „Raz sme zapli televíziu a bol v nej program v posunkovom jazyku. Barborka zvýskla od radosti a nalepila sa na ňu. Pokúšala sa opakovať posunky. Myslím, že to bolo v medzičase, keď sme chceli prestať posunkovať. Videla som, že uvidela niekoho svojho druhu a veľmi ju to potešilo, aj keď určite nerozumela, čo sa posunkuje.“    „Vnútorne som cítila, že mám Filipkovi ukazovať oba svety: svet ticha a svet zvuku. A prečo? Pretože priateľov a podporu môže nájsť v oboch svetoch – medzi nepočujúcimi aj počujúcimi. Tieto dva svety spolu dávajú silu a dopĺňajú sa. Iba vďaka môjmu synovi som zistila, aká som chudobná a aký je môj jazyk jednofarebný.“    „Filip krásne posunkoval a už aj dosť dobre rozprával. Hovorili sme si, že postupne prestaneme posunkovať a začneme s ním už len rozprávať. Práve v tom čase sme išli na letnú dovolenku k moru. Filipko zrazu nemohol nosiť načúvatká – nie chvíľu, ale aj niekoľko hodín. Stále chcel byť vo vode, čo znamenalo, že nás nepočul. Zrazu sme si uvedomili, aké nebezpečné a nepríjemné by bolo, keby sme sa v takýchto situáciách nemohli dorozumieť a usmerniť jeho správanie. Odvtedy neprestávame posunkovať, je to jeden z dvoch jazykov, ktoré dnes už ovláda.“    „Jonatán ochorel. Dostal zápal stredného ucha, mal tekutinu v ušku a jedného rána sa nezapol. Dala som mu načúvací prístroj na ľavé ucho a pozdravila som ho. Nič. Nepočul ma vôbec. Trvalo to viac ako 14 dní. Našťastie mu zápal chytil iba jedno uško a druhým nás počul, takže v ideálnych podmienkach nám rozumel. Pri predstave, že by sa to mohlo znova zopakovať, som pocítila opäť urgenciu, ako seba i jeho zlepšiť v posunkoch. Napriek tomu, že nosí načúvacie prístroje už tri roky, sme riešili aj otázku hanby. „Mami, ja sa hanbím za to, že nepočujem,“ povedal mi raz. Bolo to vtedy, keď sa mi nechcel priznať, že ma ešte stále tým chorým uškom nepočuje. Zahováral.“    „Náš vzťah sa veľmi zmenil, keď sme sa naučili vzájomnej komunikácii. Vďaka posunkom už skoro vôbec nedochádza k nedorozumeniam, nepochopeniu, k frustrácii našej dcéry. Vládne medzi nami oveľa väčšia psychická pohoda a vieme predchádzať vyhraneným situáciám. Najväčší prínos posunkov je komunikácia, vedieť sa porozprávať s vlastným dieťaťom. Zistiť, ako sa malo v čase, keď bolo bez rodiny. Vedieť zistiť, čo ho teší a čo trápi, či ho niečo bolí, či je smutné, to je najväčší prínos pre obe strany. Bez komunikácie sa rodič môže cítiť neschopný a dieťa frustrovane, keď mu nikto nerozumie.“    „Keby som sa znova mala rozhodnúť, určite by som znova posunkovala. Myslím si, že je dôležité, aby dieťa nielen rozumelo, ale aj vedelo samo vyjadriť svoje potreby. Bolo pre mňa ťažké porozumieť dieťaťu, ktoré nerozpráva, s ktorým je komunikácia sťažená. Keď neviete, čo ho bolí, len na ňom vidíte, že je v nepohode. Prešli sme si obdobím, kým sme začali posunkovať. Bolo to strašné. Som rada, že je to už za nami. Moje dieťa mi dnes vie povedať, čo ho trápi a prečo je smutné.”    „Pravidelne sa nám stávalo, že sme strávili 15 minút obliekaním bundy a obúvaním sa, pretože Hanka bola frustrovaná. Kričala a hádzala sa o zem. Nevedeli sme jej vysvetliť, kam ideme a čo tam budeme robiť. Nevedeli sme ju motivovať, aby s nami išla bez obáv a rada. Keď si predstavím, že nepočujem a niekto ma začne obliekať, predpokladám, že odchádzam niekam preč, no vôbec neviem kam. Vidím, že sa mi snažia rukami - nohami vysvetliť, čo sa bude diať, no nerozumiem. Ideme na ihrisko? Na návštevu k babke? Zasa do nemocnice na vyšetrenie? Nečudujem sa, že bola Hanka frustrovaná, že sa hádzala o zem a nechcela sa obliekať. Všetko sa však zmenilo, keď sme sa naučili spoločnej komunikácii. Hanka potrebovala počuť: „Ideme k babke a dedkovi na návštevu, budeme sa spolu hrať.“ Alebo: „Ideme na ihrisko za deťmi, potom do obchodu a kúpim ti rožok.“ Hanka nielen porozumela, ale začala sa tešiť a chystať sama! Posunky nám teraz pomáhajú aj pri menej príjemných situáciách. Napríklad: „Ideme k lekárovi, bude ti pozerať do hrdla, ale neboj sa, bude to trvať len chvíľku a celý čas tam budem s tebou. Lekár zistí, čo ti je, dá ti lieky, aby si vyzdravela.“ Dieťa potrebuje vedieť, čo sa okolo neho deje, potrebuje istotu v rodičovi, ktorý mu všetko vysvetlí.”    „Janka mala asi sedem mesiacov, keď sme boli na Kramároch. Počas audiometrie v bdelom stave (OAE) som Janke posunkovala farby hračiek. Sama sestrička bola veľmi milo prekvapená ako ma Janka hltá očami.”    „Mysleli sme si, že máme dieťa s ADHD – poruchou pozornosti. Majka nedokázala ani chvíľku sedieť pri jednej činnosti. Knižky alebo kreslenie ju vôbec nezaujímali. Pri rozprávkach neobsedela, jediné, čo sledovala, boli krátke videá na tablete. Bolo nesmierne ťažké ju čokoľvek naučiť. Takmer nikdy nepozerala na to, čo sme jej ukazovali. Prestala sa nám pozerať do očí. Niektorí ľudia ju dokonca označovali za autistku. Začali sme používať posunky a po dvoch rokoch máme doma iné dieťa – miluje prezeranie knižiek, stále sa k nim vracia. Sústredí sa na veci, ktoré spolu robíme, zaujíma sa o veci okolo seba. Pri kreslení vydrží dlho. Očný kontakt je úplne normálny. Vidíme potenciál, ktorý v sebe mala a nemohla ho rozvíjať.”    „Pripustila som si fakt, že to nie je žiadna tragédia, ak to pre začiatok skúsime práve formou posunkov. Malý mal vtedy deväť mesiacov a silné aparátiky nosil už štyri mesiace bez efektu. Prvý posunok prišiel asi po dvoch mesiacoch. Pamätám si aj to, keď mi ukázal posunkom „mama“. Zostala som veľmi dojatá. Potom prichádzali ďalšie a ďalšie posunky. Mohli sme spolu čítať, pomenúvať hračky alebo veci okolo nás, menovať členov rodiny. Keď mal jeden rok a štyri mesiace, odišli sme na dovolenku. Posunky nám vtedy pomohli, pretože sme sa mohli baviť o tom, čo vidíme – loď, vláčik, rybky, plávať…”   Viac o praktickom význame využívania posunkov v komunikácii s vaším dieťaťom sa dočítate aj v knihe Máme dieťa s poruchou sluchu 2 od strany 148