To, že vaše dieťatko horšie počuje, ešte neznamená, že má menšiu potrebu komunikovať ako počujúce dieťa. Práve pre malé deti s poruchou sluchu je mimoriadne dôležité, aby na vlastnej koži zažili, že na nich okolie reaguje a vníma ich.
Ako však komunikovať s dieťaťkom, ktoré vás dobre nepočuje? Má vôbec zmysel mu niečo hovoriť alebo mu spievať? Prečo to tak dlho trvá, kým prídu prvé slová? Rodičia sú neraz pod veľkým tlakom a rýchlo sa zorientovať v rôznych radách odborníkov pre nich vôbec nemusí byť jednoduché.
Bez ohľadu na to, akú komunikačnú metódu budete používať, by ste mali vedieť, že úplne nepočujúcich je len minimum detí. Pre mnohé z nich môže byť riešením kochleárny implantát. Všetky ostatné deti, ktoré majú väčšie alebo menšie zvyšky sluchu, potrebujú dobre nastavený načúvací prístroj. S ním môžu svoje počutie trénovaním cvičiť a využívať na používanie hovorenej reči. Aj preto neprestávajte na dieťa hovoriť alebo mu spievať.
Deti potrebujú, aby ste s nimi komunikovali. Aj vtedy, keď v danom momente dobre nepočujú. Dobrá komunikácia je dôležitá pre akékoľvek dieťa a jeho rodinu a deti s poruchou sluchu nie sú žiadnou výnimkou. Odlišné môžu byť iba spôsoby, ktoré pri komunikácii používame. Pre niektoré dieťa môže byť prvým komunikačným systémom reč, pre iné zasa posunky a pre ďalšie napríklad kombinácia reči s posunkami. Dôležitá nie je forma, ale aby ste so svojím dieťaťom zdieľali vzájomné prežívate čo najskôr.
Stáva sa však, že rodičia komunikujú s deťmi s poruchou sluchu menej ako s ich počujúcimi súrodencami. Ak máte spočiatku pocit, že vaše dieťa nereaguje, nevzdávajte sa. Chce to čas. Vaše dieťatko s poruchou sluchu potrebuje s vami komunikovať. Čím viac na neho hovoríte a posunkujete, tým viac má možnosť počúvať, sledovať vás, rozumieť vám a reagovať. Dieťa potrebuje čas, aby reč spracovalo a mohlo zareagovať späť.
Počujúci rodičia berú často hovorenie ako samozrejmosť. Pre deti s ťažkou poruchou sluchu však počúvanie a hovorenie také samozrejmé nie je. Preto je potrebné, aby sa u detí s poruchou sluchu cielene a dlhodobo podporovalo vnímanie hovorenej reči pri hre, bežnom rozhovore alebo v opakujúcich sa denných rutinách. V tomto článku vám ponúkame jednoduché tipy, ako môžete začať s dieťaťom komunikovať.
1. Získajte si jeho pozornosť
Znížte sa na úroveň jeho očí. Jemne ho poklepte po ramene, pošteklite, zamávajte rukou pred jeho tvárou. Skočte po dlážke, aby cítilo vibrácie, zasvieťte a zhasnite svetlo rýchlo za sebou. Uistite sa, že dieťatko aspoň zo začiatku vidí na vaše oči. Snažte sa, aby malo pri komunikácii voľné ruky a mohlo vám na vec ukázať alebo použiť gesto. Vypnite rádio alebo televízor, pretože pôsobia rušivo. Pre dieťa s poruchou sluchu je zo začiatku náročné odlíšiť, čo je reč a čo je šum z pozadia.
2. Reagujte na zvukové alebo fyzické prejavy dieťatka
Hrkútanie, pohľad, naklonenie tela, otočenie hlavy, mimika, ukázanie ručičkou – práve týmito spôsobmi dieťa v prvom roku „hovorí“. Ak vidí, že na jeho pokusy o komunikáciu reagujete, naučí sa dôverovať sebe i vám. Používajte gestá a prirodzené posunky, ktoré sa bežne využívajú pri komunikácii s malými počujúcimi deťmi. Ukázalo sa, že malé deti gestám a posunkom nielen výborne rozumejú, ale ich aj skoro opakujú. Takéto deti bývajú menej frustrované, pretože sa môžu vyjadriť ešte pred prvým rokom života a nemusia čakať, kým sa im podarí vysloviť prvé zrozumiteľné slová.
POZOR!
Už zajtra, 5. októbra sa o 9.00 hod. tiež začína séria workshopov Hravo ku komunikácii. Ak chcete tú vašu s dieťaťom naštartovať radostne a hravo, budte odvážni a pridajte sa ku nám . Aj keď na poslednú chvíľu, nevadí. Registrovať sa nemusíte, stačí iba prísť. Radi vás uvidíme.
3. Buďte expresívni
Použite svoje telo, intonáciu aj tvár na to, aby vaše dieťa pochopilo, čo chcete vyjadriť slovami. Prikývnutím, úsmevom či pekným gestom mu dáte najavo, že ho chválite alebo sa vám niečo páči. Zmraštené obočie, prísny hlas a vystretý ukazovák mu zjavne napovedia, že má s niečím prestať. Začnite tam, kde cítite záujem dieťaťa. Neskôr môžete prejsť k tomu, čo mu potrebujete odkomunikovať vy. Ak dieťa ukazuje na psa, rozprávajte sa o veľkosti psa, jeho farbe, hlasnom štekaní. Využite jeho záujem na spoločné hry a učte sa pritom spolu.
4. Napodobňujte a opakujte
Podporte všetky pokusy dieťaťa o napodobňovanie a opakovanie. Všetky nasledujúce aktivity sú pokusy o komunikáciu:
- Ak dieťa povie gŕrrrrrrr, zopakujte gŕrrrrrr. Ak si ťapká po hlave, ťapkajte si tiež. Ak sa začne točiť, točte sa s ním. Ak sa zaškerí, urobte to aj vy.
- Napodobňovanie zvukov a pohybov, ktoré vaše dieťa robí, je často pre rodiča aj dieťa zábavná hra. Deti často milujú hru „nasleduj vodcu“, kde napríklad každý, kto sedí pri stole, musí zopakovať to, čo urobí „vodca“ (môže ním byť dieťa, súrodenec alebo rodič)
- Umožnite mu, aby sa dívalo do zrkadla v jeho výške – deti sa často od raného veku zaujímajú o svoj obraz v zrkadle a robia na seba grimasy.
- Keď sa na vás dieťa díva, ukazujte mu rôzne emócie – prekvapenie, uspokojenie, strach, smútok.
5. Nech si povie, čo potrebuje
Podporte dieťa v tom, aby si aktívne zvukom, gestom, slovom alebo posunkom povedalo, čo potrebuje. Buďte trpezliví. Počkajte, až dieťa dokončí, čo vám chce povedať. Mnohí rodičia sa postupne intuitívne naučia rozoznať, čo ich dieťa potrebuje. Samozrejme, nie vždy mu musíte vyjsť v ústrety. Ak dieťaťu dáte všetko, čo chce a to bez toho, aby vám napríklad ukázalo prstom alebo posunkom na pohár, naučí sa, že hmkanie mu na „komunikáciu“ stačí. Potom sa nebude o nič viac pokúšať. Ukážte mu, ako to má povedať, ukázať, posunkovať – pokojne aj s jeho ručičkou. Podporte ho, usmejte sa na neho, pokývajte hlavou, zatlieskate mu od radosti.
6. Buďte trpezliví
Čakajte na reakciu svojho dieťatka, kým napočítate do desať. Nechajte mu priestor a čas, aby mohlo na vaše podnety zareagovať. Deti potrebujú oveľa viac času na prejavenie sa. Buďte trpezliví a neodpovedajte hneď za neho. Pomenúvajte veci, činnosti a ľudí jednoduchými a jeho veku primeranými slovami. Hovorte pomalšie, zreteľne a gramaticky správne. Ak dieťa hovorí jednoslovné vety: „Lopta.“, vy by ste mali hovoriť dvojslovné vety: „Máš loptu.“ alebo trojslovné vety: „Kde je lopta? Lopta spadla dole.“ Vyhýbajte sa dlhým vetám. Dlhší prúd slov vo vete pôsobí na dieťa mätúco.
Ďalšie pokračovanie článku vám prinesieme už túto nedeľu. Ak si chcete prečítať viac o ranej komunikácii s dieťaťom s poruchou sluchu, nalistujte si tiež strany od 132 v knihe Máme dieťa s poruchou sluchu 2.
Komentáre (3)