Prečo dnes čoraz viac odborníkov odporúča posunkovanie?

Mnohí rodičia detí s poruchou sluchu sa po zoznámení s diagnózou ocitajú vo veľkej neistote. Sú konfrontovaní rôznymi názormi a vynára sa im veľa otázok. Jednou z dôležitých tém, ktorú riešia tiež je, či s dieťaťom od útleho veku posunkovať alebo nie. Kým niektorí odborníci posunkový jazyk odporúčajú, iní sú proti. Prečo je to vlastne tak? Na to, aby sme našli odpoveď, sa potrebujeme pozrieť späť do histórie.
 
Písal sa rok 1880, kedy sa v Miláne uskutočnil Druhý medzinárodný kongres o vzdelávaní nepočujúcich. Azda žiadna udalosť v histórii vzdelávania mladých ľudí so sluchovým postihnutím nemala taký vplyv na ich životy ako práve táto konferencia koncom 19. storočia.

Temný vek pre kultúru Nepočujúcich
Na kongrese sa zúčastnilo 164 zástupcov, učiteľov a pedagógov nepočujúcich z Talianska, Belgicka, Francúzska, Veľkej Británie, Nemecka, Švédska i z Ameriky. Ich výber organizátormi nebol neutrálny. Viac ako polovicu zástupcov tvorili podporovatelia ústneho (orálneho) vzdelávania. Tú menšiu zasa zástancovia posunkového jazyka. Výsledkom kongresu bolo, že jeho účastníci odhlasovali orálnu metódu ako jedinú odporúčanú metódu vo vzdelávaní nepočujúcich. Hoci odborníci z Veľkej Británie a USA proti tejto rezolúcii oponovali, nestačilo to. V jej dôsledku sa posunkový jazyk na školách zakázal, čo ovplyvnilo vzdelávanie nepočujúcich detí na ďalších 130 rokov nielen v Európe, ale aj v Amerike.

Gerrit van Asch bol zástancom orálnej metódy vo vzdelávaní detí so sluchovým postihnutím. V roku 1862 otvoril súkromnú školu pre nepočujúce deti v Londýne a v roku 1880 otvoril Letnú školu nepočujúcich na Novom Zélande. Na fotografii učí deti vyslovovať samohlásky. Zdroj: blogs.ucl.ac.uk/
 
IV dôsledku konferencie prišli mnohí učitelia posunkového jazyka o prácu. Nepočujúci posunkovali tajne, inak by boli potrestaní. Posunkovanie nemohlo byť videné na verejnosti. Negatívne sa tým ovplyvnila kvalita života ľudí so sluchovým postihnutím a došlo tiež k celkovému poklesu nepočujúcich profesionálov, ako sú spisovatelia, umelci a právnici.
 
Zástancovia posunkov sa spojili
Na druhej strane sa však zástancovia posunkového jazyka ešte viac spojili. Národná asociácia nepočujúcich posilnila svoju pozíciu a získala si mnohých ďalších podporovateľov. Jediná škola, kde mohli stredoškoláci posunkovať, bola Gaullaudet College v Amerike (dnes je už univerzita). Dlhoročný lingvista a profesor William C. Stokoe, ktorý na nej pôsobil, dokonca v roku 1970 deklaroval posunkový jazyk ako skutočný jazyk. Dodnes je to jediná univerzita, kde je posunkový jazyk hlavným vzdelávacím jazykom študentov. Aj jej dnes môžeme ďakovať za to, že posunky prežili. Vrátane študentov, ktorí aj napriek zákazu v Európe, tajne posunkovali medzi sebou.
 
Aké to je byť na univerzite, keď je človek nepočujúci? A nielen nepočujúci, ale keď je tiež v cudzej krajine a potrebuje sa učiť aj cudzí posunkový jazyk? Takto vyzerá vzdelávanie na Washington´s Gallaudet University dnes. Je to jediná univerzita na svete, ktorá je prispôsobené vzdelávaniu ľudí s ťažkým sluchovým postihnutím a ktorú navštevuje aj veľa medzinárodných študentov. 
 
Dobré je to, čo funguje
Aj odborníci, ktorí sa venujú problémom ľudí s poruchou sluchu priznávajú, že téma posunkového jazyka je pre mnohých stále aktuálna. Niektorí lekári alebo logopédi aj dnes rodičom tvrdia, aby s deťmi neposunkovali, lebo inak dieťa nebude vedieť dobre rozprávať. Tento názor je akýmsi pozostatkom z tradície, ktorá vznikla pred mnohými rokmi práve v dôsledku milánskeho kongresu. Mnohí odborníci sa dnes zhodujú, že najlepšia forma komunikácie (metóda komunikacie) je tá, ktorá funguje pre dieťa a rodinu. A teda akákoľvek, pri ktorej dieťa napreduje a dokáže napríklad povedať, čo sa mu stalo na ihrisku, že ho niečo bolí alebo chce ísť k na návštevu k starej mame vlakom a nie autom.
 
Pozostatky komunizmu vs. výskumy
V slovenských podmienkach je treba spomenúť ešte jeden dôležitý míľnik, ktorý vytláčal posunkový jazyk z našej spoločnosti. Bolo ním obdobie komunizmu, počas ktorého sa zakrývalo všetko, čo súviselo s postihnutím a inakosťou. Mnohé nepočujúce deti posielali do škôl pre nepočujúcich, kde mali zákaz posunkovať. Ak ich niekto pristihol, dostávali po rukách. Deti sa však potrebovali medzi sebou nejako dorozumieť. Aj napriek zákazu tajne posunkovali počas prestávok na chodbách alebo vo svojich internátnych izbách.
 
O posunkovom jazyku dnes existuje veľa rôznych výskumov. Prichádzal s nimi najmä spomínaný lingvista William C. Stokoe, ktorý sa venoval americkému posunkovému jazyku a dokázal, že posunkovanie nie je len akýmsi mávaním rukami. Je to samostatný a plnohodnotný jazykový systém komunity Nepočujúcich. Na rozdiel od hovorených jazykov sa neopiera o zvuk a nevyžaduje sluch. Má vizuálno - motoricú formu a je to jazyk vytvorený pre oči. To znamená, že ho človek vníma zrakom a je založený na pohyboch a tvaroch v priestore. Vytvorili ho samotní Nepočujúci a je pre nich prirodzeným jazykom pre vyjadrovanie a dorozumievanie sa. Má vlastný slovník (zásobu posunkov) a ustálený gramatický systém. Dokáže vyjadriť nielen prítomnosť, ale aj minulosť a budúcnosť. Popri konkrétnych dokáže vysvetliť aj vysoko abstraktné myšlienky.
 
Posunkový jazyk je našou súčasťou
V roku 1980, a teda 110 rokov po milánskom kongrese, sa uskutočnil aj jeden veľmi dôležitý v Hamburgu. Tam sa potvrdilo, že nepočujúce deti majú právo na takú flexibilnú komunikáciu, ktorá najlepšie napĺňa ich potreby. Posunkový jazyk sa vo väčšej miere začal vracať do škôl i do vzdelávania. Odborníci v roku 2010 dokonca na 21. medzinárodnom kongrese v kanadskom Vancouveri oficiálne odmietli chybné a znevažujúce odporúčania o posunkovom jazyku z roku 1880.
 
Posunkový jazyk sa dostal na školy po celom svete. Na Slovensku dnes platí zákon, ktorý umožňuje deťom a žiakom vzdelávanie na školách prostredníctvom posunkov a posunkového jazyka - Zákon č. 149/1995 Z. z. o posunkovej reči nepočujúcich. Ten platí na všetkých stupňoch škôl od materských škôl až po univerzity. Zákon umožnil aj prístup k informáciám verejného záujmu v posunkovom jazyku ako je napríklad tlmočenie v televízii alebo počas bohoslužieb.

Ľudia so sluchovým postihnutím dnes majú právo na informácie v posunkoch. Na RTVS majú aj svoj vlastný program. Zdroj: RTVS
 
Neexistuje len jedna najlepšia metóda
Napriek mnohým výskumom, ktoré potvrdzujú, že posunky sú pre deti s poruchou sluchu tiež prínosné, mnohí odborníci z radov lekárov i učiteľov naďalej zastávajú názor, že posunky škodia vývinu reči. O opaku by ich mohli presvedčiť úspechy detí, ktoré posunkovali odmalička. Aj napriek predsudkom o posunkoch dosiahli veľkú slovnú zásobu a zrozumiteľnú reč.

Orálne vzdelávanie detí so sluchovým postihnutím nemusí byť jediné akceptovateľné. Neexistuje jedna najlepšia metóda pre všetkých a právom rodiča je, aby bol informovaný o rôznych metódach pravdivo a rovnocenne, aby si sám mohol vybrať spôsob komunikácie s dieťaťom. Takéto stanovisko je v modernej pedagogike ľudí s poruchou sluchu všeobecne akceptované.

Posunkami naozaj nič nepokazíte. Veľa rodičov dnes posunkuje so svojím dieťaťom a priznávajú, že to neľutujú. Ich skúsenostiam, ako aj názorom odborníkov na posunkovanie sa budeme venovať aj našich ďalších článkoch.
 
Keďže diagnostika a následná korekcia sluchu na Slovensku ešte stále zaostávajú za zahraničím a stáva sa, že nedosahujeme medzinárodné odporúčania 1-3-6, pri deťoch s ťažkou stratou sluchu sa odporúča aspoň dočasne v ranom veku posunkovať. Je to preto, aby sa využil vzácny čas na rozvoj jazyka, keď je mozog pripravený a zároveň sa vytvorila akási záchranná sieť pre deti, u ktorých sa časom ukáže, že sa pri rozvoji hovorenej reči nevedia o sluch dostatočne oprieť.
 
Posunky nebránia rozvoju hovorenej reči. Naopak, skoré jazykové a komunikačné zručnosti, ktoré dieťa získa vďaka posunkom, mu často uľahčujú osvojovanie si hovorenej reči neskôr. Dieťa najprv zvládne posunok a neskôr, keď sa naučí využívať sluch, si začne postupne spájať posunok s hovoreným slovom.
 

Komentáre (0)

Pridaj komentár