„Na začiatku nám nikto nevedel povedať, či Timko bude s načúvacími prístrojmi počuť a či sa vôbec naučí rozprávať,“ spomína si Beata. Od používania posunkov ich spočiatku odhovárali. „Počas pobytu v nemocnici sme však stretli šesťročného chlapčeka, ktorý mali podobnú skúsenosť. Žiaľ, jeho sluch nebol dostatočný na to, aby sa naučil rozprávať. Zároveň ani neposunkoval. Mali sme pred sebou dieťa, ktoré bolo uväznené samé v sebe. Nedokázalo vyjadriť svoje potreby ani pocity. Nerozumelo svetu okolo seba a vtedy sme si prvýkrát uvedomili, že by bolo veľké riziko, keby sme Timkovi posunky odopreli a stavili všetko na jednu neistú kartu,“ dodáva Timkova mama.
Podobne ako Petra, ktorá sa narodila s poruchou sluchu. Väčšinu svojho času vyrastala medzi počujúcimi deťmi a rodičia ju dali na klasickú školu. Dnes hovorí, že je za to vďačná. „Na strednú školu som sa prihlásila do Kremnice k nepočujúcim, kde som sa prvýkrát stretla s nepočujúcimi ľuďmi a začala sa učiť posunkovú reč,“ hovorí. Napokon sa stala tlmočníčkou posunkového jazyka. „Je to krásny jazyk. Ako každý iný, aj tento má svoje pravidlá a vyvíja sa. Keď človek naozaj chce, dokáže sa ho naučiť,“ dodáva tlmočníčka, ktorá má počujúcu rodinu, priateľa i dvoch počujúcich synov.
Viac k téme sa dočítate aj v knihe Máme dieťa s poruchou sluchu 1. na strane 382.
Téme sa venujeme aj v knihe Máme dieťa s poruchou sluchu 2 od strany 146
Zaujímavé príbehy z komunity Nepočujúcich vo svete počujúcich nájdete aj na portáli www.onlinezivakniznica.sk


Komentáre (0)