Ako rodičom pomáha posunkovanie s deťmi?

V živote rodiny, ktorá má doma dieťa s poruchou sluchu, sú rôzne situácie, kedy sa jej posunky môžu zísť. Veľa rodičov aj dnes priznáva, ako ich neteší, že sa im ťažšie nadväzuje vzťah s dieťaťom. Zozbierali sme rôzne vyjadrenia rodičov, ktorí hovoria o svojej skúsenosti s posunkovým jazykom. Posunky im pomohli porozumieť si navzájom a budovať vzťah. Ba dokonca aj s deťmi až vo vyššom veku.
 
V živote rodín existujú isté situácie, kedy dieťa nebude môcť dobre počuť. Práve pri nich rodičia oceňujú, že ich dieťa pozná posunky. Ktoré sú to?
  • keď si dieťa večer zloží načúvatká a namiesto spánku sa s vami chce ešte trošku porozprávať o rozprávke, ktorú ste si predtým čítali
  • keď ste v prítmí a dieťa nedokáže odzerať
  • keď má zapálené ušká a nemôže nosiť načúvacie prístroje a vy mu potrebujete vysvetliť, že naozaj si musí zobrať liek
  • keď pláva v mori a chce vám povedať, že uvidelo rybu a teší sa z toho
  • keď ste od seba vzdialení alebo ste vo veľkom hluku a potrebujete mu niečo vysvetliť
  • keď sa kúpe vo vani bez prístrojov a chce vám povedať, že jeho loďka pláva a dinosaurus zožral supermana
  • keď má pokazené načúvacie prístroje alebo kochleárny implantát a chce s vami komunikovať o všetkom tak ako predtým
  • keď nemôžete hovoriť alebo si situácia vyžaduje šepkanie – v kostole, u lekárky, v banke
  • keď šoférujete a dieťa sediace vzadu nerozumie, čo mu hovoríte
  • keď sedíte vo veľkých miestnostiach - napríklad v divadle - a dieťa nedokáže zachytiť hovorené slovo
  • keď si hovoríte tajnosti


Prečítajte si, ako posunkový jazyk pomohol rodičom nepočujúcich detí. Vďaka knihe Máme dieťa s poruchou sluchu sme pre vás zozbierali spomienky a momenty rodičov, kedy im posunky pomohli v živote.

 
„S Miškom sme začali posunkovať, pretože sme s ním chceli komunikovať. Pochopili sme, že kým začne rozumieť bežnej hovorenej reči a kým začne sám rozprávať, prejde ešte dosť veľa času. Posunková reč je dobrou príležitosťou, ako s dieťaťom začať komunikovať čím skôr. Netra čakať a žiť naďalej v nepochopení.“
 
„S posunkami sme začali hneď, ako sme sa dozvedeli, že Natálka nepočuje. Mala vtedy osem mesiacov. Spočiatku som sa chcela naučiť posunkovať ja, aby som s ňou vedela porozprávať. Začala som preto zháňať informácie. Najprv som si naštudovala isté posunky ja a postupne som ich učila Natálku. Dnes už máme za sebou tretí kurz posunkového jazyka a vieme viac ako 200 posunkov.“
„Keď sa u našej Janky zistila ťažká porucha sluchu, uvedomila som si, že posunky nám môžu pomôcť. Napadlo mi, že ak ma nepočuje, aspoň uvidí, čo jej ukazujem. Trvalo dlhšie, kým Janka začala posunky sama používať. Posunky nám veľmi pomohli pri spoločnom čítaní knižiek. Veľmi si žiadala opakované čítanie s posunkami a tým sa jej rozširovala posunková zásoba. Aj počas prechádzok s kočíkom alebo pri jedle sme si všetko komentovali posunkami.“
 
„Podľa ASSR malo mať naše dieťa stredne ťažkú poruchu sluchu. Až neskôr sme sa dozvedeli, že posunky budú v jeho prípade jediná možná cesta komunikácie, keďže má Tomáško následkom choroby poškodený nielen slimáčik, ale aj sluchové a rečové centrum – rozprávať nebude. Jeho diagnóza je centrálna hluchota.“
 
„Keď nám v 18 mesiacoch po druhýkrát potvrdili diagnózu ťažká porucha sluchu, lekári nám odporučili vyhľadať odbornú logopedickú a špeciálnopedagogickú pomoc. Bohužiaľ, o pozitívach používania posunkov sme od lekárov nedostali žiadne informácie. Začali sme sa obracať na rodičov nepočujúcich detí s prosbou o referencie na logopédov a špeciálnych pedagógov. Dostali sme napokon všetky potrebné informácie o posunkovom jazyku, o jeho výhodách, nevýhodách, o ich skúsenostiach s deťmi, ktoré ho používajú. Ak by sme na začiatku mali toľko informácií, koľko máme dnes a niekto by nám vysvetlil, prečo je začať s posunkovaním také dôležité, určite by sme s nimi začali už okolo pol roka. Amálke by to neublížilo, aj keby počula. Naopak, myslím si, že teraz by sme už určite boli o nejaký ten krok ďalej.“
 
„Na začiatku nám nevedel nikto povedať, či Timko bude s načúvacími prístrojmi počuť a či sa naučí rozprávať. Aj napriek tomu nás od používania posunkov odhovárali. Pri hospitalizácii v nemocnici sme stretli šesťročného chlapca, ktorého rodičov od posunkov tiež odhovárali. Žiaľ, jeho sluch nebol dostatočný na to, aby sa naučil rozprávať. Avšak pre postoj lekárov sa nenaučil komunikovať ani v posunkovom jazyku. Videli sme pred sebou dieťa, ktoré bolo uväznené v sebe. Nedokázalo vyjadriť svoje potreby, ani pocity. Vôbec nechápalo svet okolo seba. Vtedy sme si uvedomili, že by bolo obrovským rizikom odoprieť Timkovi posunky a staviť všetko na jednu neistú kartu.“
 
„V našom prípade posunky nebrzdili hovorenú reč. Bez posunkov by sme boli stratení aspoň do času, kým Ondrík začal počuť cez kochleárny implantát. Práve vďaka posunkom získal zručnosť na komunikáciu. Už ako malý (rok a tri mesiace) sa prihováral poklepkaním ľudom v čakárni u lekára, na ihrisku alebo susedom na ulici a zároveň vedel posunkovať. Keď začal počuť, vždy som mu ukázala posunok a viackrát zopakovala slovo. Celkom rýchlo si spojil posunok a slovo. Keď som si bola istá, že Ondrík rozumie slovu aj bez posunku, posunok som k tomu slovu už nepoužívala. On však áno a až dovtedy, kým slovo nezačal hovoriť. Až keď si ho osvojil, posunok postupne vynechal.”
 
„Vyjadrím sa pre tých, ktorí sa nevedia rozhodnúť, či posunky áno alebo nie. Rozhodne to treba skúsiť, lebo skončiť s posunkovaním sa dá kedykoľvek. Pre nášho Paľka to zmysel malo. Skúste takých 10 – 20 základných posunkov – veď to ešte nijaké dieťa nepoznačilo tak, aby už v živote nerozprávalo. Je to zbytočný strašiak! Môže to byť ako u nás, také medziposchodie, aby sa dieťa vydýchalo a možno zároveň lepšie pochopilo, kam kráča.“
 
„Raz sme zapli televíziu a bol v nej program v posunkovom jazyku. Barborka zvýskla od radosti a nalepila sa na ňu. Pokúšala sa opakovať posunky. Myslím, že to bolo v medzičase, keď sme chceli prestať posunkovať. Videla som, že uvidela niekoho svojho druhu a veľmi ju to potešilo, aj keď určite nerozumela, čo sa posunkuje.“
 
„Vnútorne som cítila, že mám Filipkovi ukazovať oba svety: svet ticha a svet zvuku. A prečo? Pretože priateľov a podporu môže nájsť v oboch svetoch – medzi nepočujúcimi aj počujúcimi. Tieto dva svety spolu dávajú silu a dopĺňajú sa. Iba vďaka môjmu synovi som zistila, aká som chudobná a aký je môj jazyk jednofarebný.“
 
„Filip krásne posunkoval a už aj dosť dobre rozprával. Hovorili sme si, že postupne prestaneme posunkovať a začneme s ním už len rozprávať. Práve v tom čase sme išli na letnú dovolenku k moru. Filipko zrazu nemohol nosiť načúvatká – nie chvíľu, ale aj niekoľko hodín. Stále chcel byť vo vode, čo znamenalo, že nás nepočul. Zrazu sme si uvedomili, aké nebezpečné a nepríjemné by bolo, keby sme sa v takýchto situáciách nemohli dorozumieť a usmerniť jeho správanie. Odvtedy neprestávame posunkovať, je to jeden z dvoch jazykov, ktoré dnes už ovláda.“
 
„Jonatán ochorel. Dostal zápal stredného ucha, mal tekutinu v ušku a jedného rána sa nezapol. Dala som mu načúvací prístroj na ľavé ucho a pozdravila som ho. Nič. Nepočul ma vôbec. Trvalo to viac ako 14 dní. Našťastie mu zápal chytil iba jedno uško a druhým nás počul, takže v ideálnych podmienkach nám rozumel. Pri predstave, že by sa to mohlo znova zopakovať, som pocítila opäť urgenciu, ako seba i jeho zlepšiť v posunkoch. Napriek tomu, že nosí načúvacie prístroje už tri roky, sme riešili aj otázku hanby. „Mami, ja sa hanbím za to, že nepočujem,“ povedal mi raz. Bolo to vtedy, keď sa mi nechcel priznať, že ma ešte stále tým chorým uškom nepočuje. Zahováral.“
 
„Náš vzťah sa veľmi zmenil, keď sme sa naučili vzájomnej komunikácii. Vďaka posunkom už skoro vôbec nedochádza k nedorozumeniam, nepochopeniu, k frustrácii našej dcéry. Vládne medzi nami oveľa väčšia psychická pohoda a vieme predchádzať vyhraneným situáciám. Najväčší prínos posunkov je komunikácia, vedieť sa porozprávať s vlastným dieťaťom. Zistiť, ako sa malo v čase, keď bolo bez rodiny. Vedieť zistiť, čo ho teší a čo trápi, či ho niečo bolí, či je smutné, to je najväčší prínos pre obe strany. Bez komunikácie sa rodič môže cítiť neschopný a dieťa frustrovane, keď mu nikto nerozumie.“
 
„Keby som sa znova mala rozhodnúť, určite by som znova posunkovala. Myslím si, že je dôležité, aby dieťa nielen rozumelo, ale aj vedelo samo vyjadriť svoje potreby. Bolo pre mňa ťažké porozumieť dieťaťu, ktoré nerozpráva, s ktorým je komunikácia sťažená. Keď neviete, čo ho bolí, len na ňom vidíte, že je v nepohode. Prešli sme si obdobím, kým sme začali posunkovať. Bolo to strašné. Som rada, že je to už za nami. Moje dieťa mi dnes vie povedať, čo ho trápi a prečo je smutné.”
 
„Pravidelne sa nám stávalo, že sme strávili 15 minút obliekaním bundy a obúvaním sa, pretože Hanka bola frustrovaná. Kričala a hádzala sa o zem. Nevedeli sme jej vysvetliť, kam ideme a čo tam budeme robiť. Nevedeli sme ju motivovať, aby s nami išla bez obáv a rada. Keď si predstavím, že nepočujem a niekto ma začne obliekať, predpokladám, že odchádzam niekam preč, no vôbec neviem kam. Vidím, že sa mi snažia rukami - nohami vysvetliť, čo sa bude diať, no nerozumiem. Ideme na ihrisko? Na návštevu k babke? Zasa do nemocnice na vyšetrenie? Nečudujem sa, že bola Hanka frustrovaná, že sa hádzala o zem a nechcela sa obliekať. Všetko sa však zmenilo, keď sme sa naučili spoločnej komunikácii. Hanka potrebovala počuť: „Ideme k babke a dedkovi na návštevu, budeme sa spolu hrať.“ Alebo: „Ideme na ihrisko za deťmi, potom do obchodu a kúpim ti rožok.“ Hanka nielen porozumela, ale začala sa tešiť a chystať sama! Posunky nám teraz pomáhajú aj pri menej príjemných situáciách. Napríklad: „Ideme k lekárovi, bude ti pozerať do hrdla, ale neboj sa, bude to trvať len chvíľku a celý čas tam budem s tebou. Lekár zistí, čo ti je, dá ti lieky, aby si vyzdravela.“ Dieťa potrebuje vedieť, čo sa okolo neho deje, potrebuje istotu v rodičovi, ktorý mu všetko vysvetlí.”
 
„Janka mala asi sedem mesiacov, keď sme boli na Kramároch. Počas audiometrie v bdelom stave (OAE) som Janke posunkovala farby hračiek. Sama sestrička bola veľmi milo prekvapená ako ma Janka hltá očami.”
 
„Mysleli sme si, že máme dieťa s ADHD – poruchou pozornosti. Majka nedokázala ani chvíľku sedieť pri jednej činnosti. Knižky alebo kreslenie ju vôbec nezaujímali. Pri rozprávkach neobsedela, jediné, čo sledovala, boli krátke videá na tablete. Bolo nesmierne ťažké ju čokoľvek naučiť. Takmer nikdy nepozerala na to, čo sme jej ukazovali. Prestala sa nám pozerať do očí. Niektorí ľudia ju dokonca označovali za autistku. Začali sme používať posunky a po dvoch rokoch máme doma iné dieťa – miluje prezeranie knižiek, stále sa k nim vracia. Sústredí sa na veci, ktoré spolu robíme, zaujíma sa o veci okolo seba. Pri kreslení vydrží dlho. Očný kontakt je úplne normálny. Vidíme potenciál, ktorý v sebe mala a nemohla ho rozvíjať.”
 
„Pripustila som si fakt, že to nie je žiadna tragédia, ak to pre začiatok skúsime práve formou posunkov. Malý mal vtedy deväť mesiacov a silné aparátiky nosil už štyri mesiace bez efektu. Prvý posunok prišiel asi po dvoch mesiacoch. Pamätám si aj to, keď mi ukázal posunkom „mama“. Zostala som veľmi dojatá. Potom prichádzali ďalšie a ďalšie posunky. Mohli sme spolu čítať, pomenúvať hračky alebo veci okolo nás, menovať členov rodiny. Keď mal jeden rok a štyri mesiace, odišli sme na dovolenku. Posunky nám vtedy pomohli, pretože sme sa mohli baviť o tom, čo vidíme – loď, vláčik, rybky, plávať…”
 
Viac o praktickom význame využívania posunkov v komunikácii s vaším dieťaťom sa dočítate aj v knihe Máme dieťa s poruchou sluchu 2 od strany 148

Komentáre (0)

Pridaj komentár