Zuzana Knapová Daubnerová: Spočiatku som dostala z posunkujúcich spolužiakov panický strach

Dcéra hudobníka, ktorá po ňom žiadny sluch nepodedila. Už ako dieťa mala bujnú fantáziu a jej obrazy často skončili na skicároch. Preto ju zapísali do školy výtvarného umenia. No čím viac ju fascinovali slohové práce a poetické žánre v škole, tým väčšmi sa strácal jej záujem k výtvarnému umeniu. Dramatický krúžok na strednej škole ju chytil za srdce natoľko, že sa rozhodla skúsiť šťastie na prijímacích pohovoroch v brnenskej Divadelnej fakulte JAMU v odbore Výchovnej dramatiky pre Nepočujúcich. V škole bližšie spoznala profesorku Zoju Mikotovú, ktorá ju postrčila do pestrejšieho divadelného sveta.  Dnes hrá v Divadle TICHÉ ISKRY a pôsobí aj v špeciálnej Základnej škole pre sluchovo postihnutých v Bratislave ako podporná pedagogička. Vyučuje aj pohybovo-dramatickú výchovu s prvkami umeleckej literatúry a vedie divadelné krúžky. Jej srdce naďalej patrí divadlu, tvorbe literárnych scenárov, čítaniu napínavých príbehov zo života a poézii. Vyspovedali sme ZUZANU KNAPOVÚ DAUBNEROVÚ.
 
Kedy si začala vnímať svoj hendikep a teda to, že si nepočujúca? 
Ako dieťa som si svoju inakosť nikdy neuvedomovala. Narodila som sa v socializme, kedy vládla totalita. Do svojich šiestich rokov som žila ako nepočujúce dieťa iba vo svete počujúcich ľudí, ktorí neovládali a nepoužívali posunkový jazyk. Keďže som nikdy nevidela dospelých nepočujúcich, často sa ma zmocňovala myšlienka, že sa vlastne svojho dospelého veku nikdy nedožijem.
 
Zlom nastal v siedmich rokoch, keď som v jedno pekné septembrové ráno vstúpila na pôdu základnej školy pre žiakov s poruchami sluchu na Zochovej ulici v Bratislave. Zrazu sa všade naokolo len posunkovalo. Priznám sa, že to bolo pre mňa veľmi šokujúce. Vôbec to na mňa nepôsobilo príjemne. Možno to bolo spôsobené aj tou výraznou mimikou a gestikuláciou detí, ktorej som sa ľakala. Pôsobili na mňa skôr dojmom, akoby boli nespokojní a sťažovali sa alebo hádali.

Svoj hendikep som si naplno začala uvedomovať až, keď som mala dvanásť rokov. Bola som  čoraz viacej precitlivená. Zreteľnejšie a hlbšie som si uvedomovala na mojich rodičoch, príbuzných a ich priateľoch, akým rozdielom pristupujú v komunikácii ku mne a k svojmu okoliu.
Veľmi ma to psychicky vyčerpávalo, pretože doma v mojom okolí nebol nikto, kto by mal podobný alebo rovnaký hendikep. Mala som pocit, že mi nikto nerozumie. Že nedokáže pochopiť moje pocity. V podstate asi sa to aj ťažko chápe, ako sa žije človeku, ktorý je ukrátený o jeden zo vzácnych zmyslových orgánov. Dnes s odstupom času už ako 41-ročná žena viem, že som svojich blízkych občas vinila neprávom. Nikto nenesie žiadnu vinu na niečom, na čom sa príroda nemilo zahrala.
 
Ako dnes vnímaš svoju poruchu sluchu?
Verím, že každá nevýhoda v našom živote má nejaký dôvod alebo význam. Je len na nás, aby sme zistili, prečo nám to bolo tak dané. V dobrom zmysle slova nás hendikep robí inými, zaujímavými a odolnejšími. Je to prekážka, ktorú nie je nutné odstraňovať alebo schovávať do kúta. Treba sa jej postaviť zoči – voči s otvorenou mysľou a hlavne byť dobre naladený.  Naučila som sa s ňou žiť a naučila som sa smiať na vlastných nedostatkoch. Jedine takto človek môže získať sebaúctu a cítiť sa vnútorne slobodný.
 
Tvoji rodičia sú počujúci, aké bolo pre nich mať doma nepočujúce dievčatko?
Pre môjho otca, ktorému bol do vienka daný hudobný sluch, to bola silná rana. Samozrejme aj pre ostatných v rodine. Vďaka silným kontaktom môjho starého otca však mali moji rodičia bližšie k rôznym odborníkom v oblasti lekárstva, detskej psychológie, klinickej logopédie a pedagogiky pre deti s poruchami sluchu. Stále im niekto poradil a vedeli, na koho sa môžu obrátiť.
 
Motivácia mojich rodičov a starých rodičov bola vytrvalá. Každé odporúčanie i pokyn od jednotlivých odborníkov brali smrteľne vážne. Mimoriadne veľkú zásluhu na tom má logopedička Nádvorníková. Celá rodina sa podľa jej návodu snažila zo mňa vychovávať samostatného človeka, pre ktorého nebude v živote nutné mať vedľa seba tlmočníka posunkovej reči. Myslím, že sa im to aj podarilo.

Ako sa dorozumievate s rodičmi a so svojím okolím?
S mojimi rodičmi a s počujúcim okolím jednoznačne hovoreným materinským jazykom. 

Zuzana bola v minulosti aj tvárou kampane v rámci Medzinárodného týždňa nepočujúcich.
 
Spomínaš si na malú Zuzanu? Aké bolo pre teba vyrastať ako nepočujúce dieťa?
Jednoduché to v rodine počujúcich síce nebolo, ale malo to aj svoje výhody. Cítila som sa zo strany rodičov i starých rodičov veľmi milovaná. Venovali mi viac než maximum času, lásky a trpezlivosti. To, čo pre mňa urobili, sa skutočne nedá ničím vyčísliť. Raz mi niekto položil otázku, či si myslím, že by sa mi žilo ľahšie v rodine nepočujúcich. Moja odpoveď bola jednoznačná. Svoju počujúcu rodinu by som nemenila ani za svet.
 
Ako si si vychádzala s rovesníkmi a so spolužiakmi?
Ako prváčka som nastúpila na Základnú školu pre nedoslýchavých na Zochovej ulici v Bratislave. O dva roky neskôr sa naša škola celý presťahovala na Drotársku ulicu v Bratislave, ktorá dnes s veľkými úspechmi funguje ako Základná škola s Materskou školou pre deti a žiakov so sluchovým postihnutím.
 
Spočiatku som dostala z posunkujúcich spolužiakov panický strach. Bála som sa, že ma vyčlenia z kolektívu, keďže nepoznám posunky. Avšak postupne som si posunkovanie osvojila aj ja a posunkový jazyk som začala brať za svoj. Jedna z jeho výhod bola, že sme v dobrom i zlom mohli ohovoriť pani učiteľku bez toho, aby tomu rozumela. (smiech)

V tom čase bola úplne iná doba. Čo bolo pre teba vzhľadom k socializmu asi najťažšie?
Bola to doba, kedy sa na problematiku ľudí so zdravotným znevýhodnením prihliadalo len okrajovo. Mnoho špeciálnych škôl postavili na okraji spoločnosti a veľa z nich na svojich miestach  dodnes zotrvali.
 
Poruchu sluchu považujem za najťažšie postihnutie zo všetkých, pretože nie je viditeľné. Po komunikačnej a informačnej bariére čiastočne, ba niekedy aj úplne dokáže vyčleniť človeka zo spoločnosti. Najmä, ak ide o človeka s praktickou alebo úplnou hluchotou. Aj v prípade ťažko nedoslýchavého človeka, ak u neho od útleho detstva nebol rozvíjaný sluchový tréning s pomocou načúvacích aparátov. V dobe komunizmu bola pre mňa najťažšia dochádzka do bežnej materskej školy, ktorá sa nachádzala v mieste môjho bydliska. Nemala som tam nikoho, kto by mal podobný hendikep ako ja. Sú to roky, na ktoré veľmi nerada spomínam.
 
V čom pre teba bola návšteva materskej školy najťažšia??
Napriek tomu, že moja reč bola vďaka nielen vynikajúcej logopedičke Nádvorníkovej, ale aj pozorným rodičom a starým rodičom slušne vyvinutá, moja obojstranná úplná hluchota (aj s pomocou vreckového načúvacieho aparátu) mi bránila, aby som si mohla prirodzenou cestou získavať kamarátov. Nedokázala som sa zaradiť do kolektívu počujúcich rovesníkov a to dokonca ani pri žiadnych hrách. Zakaždým som bola pri vstupovaní do hry počujúcimi deťmi otvorene odmietnutá, pretože som im nedokázala odčítať z pier a už vôbec nie porozumieť ich reči.
Mojou náplasťou na túto bolesť bola stará mama z matkinej strany, ktorá z balkóna nášho paneláku pri vešaní bielizne neraz s ťažkým srdcom a so slzami v očiach pozorovala mnou nezvládnuteľnú situáciu. Zakaždým, keď toho bola svedkyňou, s pokorou požiadala učiteľky o moje uvoľnenie zo škôlky. Učiteľky jej s radosťou vždy vyhoveli, pretože v kútiku duše vedeli, že moje šťastné miesto je niekde inde. Moji rodičia sa držali rady odborníka, ktorý zastával názor, že pre lepší rečový vývin a medziľudskú orientáciu by som mala byť umiestnená do bežnej materskej i základnej školy.

Rodičia si avšak často vypočuli aj názor mojej babky, ktorá bola presvedčená, že integrácia nie je pre môj citový i sociálny vývin tým správnym riešením. Takže som si napokon vyskúšala jedno i druhé. Čo sa týka základnej školy, musím povedať, že pre mňa zvolili tú najlepšiu základnú školu, ktorá bola počas deviatich rokov mojim druhým domovom.
 
Majú dnes podľa teba nepočujúce deti lepšie podmienky, aby sa mohli integrovať do spoločnosti?
Osobne sa k tejto téme neviem jednoznačne vyjadriť. Rozhodne ale verím, že podmienky integrácie nepočujúcich detí sa výrazne za tú dobu zlepšili a stále sa zlepšujú. Pre mňa integrácia v materskej škole nebola tou správnou cestou, ale dalo by sa polemizovať, prečo. Na druhej strane som rada, že som si zažila aj pocit, keď nie vždy zapadnem. Každý z nás má svoju farbu sluchovej poruchy. Je nutné prihliadať aj na výšku intelektu a psychické funkcie detí, na ktoré má vplyv práve daná farba poruchy sluchu. A v neposlednom rade je veľmi dôležitý rodičovský prístup a ich snaha úzko spolupracovať s odborníkmi z rôznych oblastí, ktorí sa venujú deťom s poruchou sluchu. Aj od toho všetkého závisí úspešnosť integrácie.
 
Napokon si sa stala na vlastnej škole učiteľkou.
Je to veľmi náročné, ale zato jedno z najkrajších povolaní. Pre mňa je byť učiteľkou aj poslaním. Mám to v krvi. Vždy to bol jeden z mojich snov, ktorý sa mi napokon aj splnil.
 
Používaš v škole pri práci s deťmi aj posunkový jazyk?
K nám do školy chodia žiaci s rôznymi poruchami, nielen so sluchovou. Ako moji počujúci kolegovia aj ja uprednostňujem totálnu komunikáciu. Sú však chvíle, kedy sa mi osobne zvyknú zverovať samotní nepočujúci žiaci so svojimi radosťami i problémami. Vnímajú ma ako človeka, ktorý ich vyjadreniam najlepšie dokáže porozumieť, nakoľko pociťujú pocit spolupatričnosti. V takýchto prípadoch s nimi komunikujem prirodzene v posunkovom jazyku.

Prečo je posunkový jazyk užitočný a v čom je pre teba pekný?
Je veľkou pomocou pre deti, mladých ľudí a dospelých s ťažkým sluchovým postihnutím, ktorí pre konkrétne dôvody nemajú možnosť, ako sa dostať k informáciám a komunikovať so svojím okolím. Aj preto je dobré, aby sa ho učilo aj ich okolie. Ako človek s umeleckým cítením by som ho charakterizovala ako fenomén s istými výhodami. Dá sa s ním krásne experimentovať aj v umeleckej rovine. Vďaka nemu možno hľadať rôzne cesty, ako vyjadriť veci a pocity okolo nás. Keďže hrám v divadle Tiché iskry, ktoré tvorí komunita nepočujúcich, aj tam sa ho snažíme čo najzrozumiteľnejším a najpríťažlivejším spôsobom zviditeľňovať.

Vedela by si opísať farbami svoju poruchu sluchu?
Toto na prvý pohľad neviditeľné postihnutie by som prirovnala k obrazom Vincenta Van Gogha. Jeho malebná štylistika, jasnosť a teplo farieb na prvý pohľad a z diaľky pôsobia dojmom nostalgickej krásy, bezchybnosti, prirodzenosti a bezstarostnosti. Ak sa však hĺbavý človek pozrie na jeho obrazy zblízka, zistí, že farby a ťahy vyvolávajú pocit zúfalstva, hnevu a beznádeje, ktorá charakterizuje človeka, ktorý nenachádza čiastočne, ba možno žiadne pochopenie v spoločnosti.

Ako sa niekedy ako nepočujúca v počujúcej väčšine cítiš?
Rôzne. Sú situácie, ktoré ma zamrzia. Napríklad, keď v preplnenej čakárni u lekára, dochádza zdravotným sestrám alebo lekárom trpezlivosť. Keď sú zle naladení a dokážu pred všetkými, aj keď neúmyselne ponížiť nepočujúceho necitlivým prístupom, akoby ho karhali za ľahostajnosť, neposlušnosť alebo pre smrteľný hriech, ktorého sa dopustil. Sú to presne chvíle, kedy by si nepočujúci najradšej želal plášť z Harryho Pottera, aby sa mohol stať neviditeľným.
 

Čo pre teba znamená hrať divadlo?
Pre mňa osobne život bez divadla je ako život bez kyslíka. Naše komunitné divadlo je divadlom, v ktorom profesionálni nepočujúci hereckí tvorcovia prezentujú svoje umelecké kvality nielen prostredníctvom javiskového posunkového prejavu, ktorý je obohatený symbolikou a metaforami, ale aj o pohybové, mimické, významotvorné gestikulačné a ďalšie vizuálne výrazové prostriedky s vlastnými estetickými meradlami.
 
Naše divadlo sa snaží počujúcej verejnosti ukázať, že pantomíma nie je pre nepočujúcich hercov jediným prirodzeným divadelným prejavom. Doba sa výrazne mení a čím ďalej, tým viac sme motivovaní hľadať nové cesty na poli divadla, ktoré ponúka jazyk Nepočujúcich, a teda posunkový jazyk.

Divadlo nepočujúcich je na rovnakej úrovni ako divadlo počujúcich, ale s tým rozdielom, že namiesto hovoreného slova používame posunkový jazyk. Lepšie povedané - umelecký posunkový jazyk. K posunkom prináleží aj mimika, pohyb a postoj tela, pohyb v priestore, tempo, rytmus a ďalšie zložky. Je to jedno umenie. Skúsenými očami možno vypozorovať, že nepočujúci herec v bežnej komunikácii v komunite Nepočujúcich posunkuje úplne inak, ako v divadelnej akcii. Inými slovami, nepočujúci herec bežný posunok v divadelnej akcii štylizuje, čiže estetizuje ho.

Komentáre (0)

Pridaj komentár