MAMA dvoch šibalov ;-)

Dnes mi  na FB vyhodilo spomienku spred troch rokov. Ako mi Markusko povedal MAMA. Vtedy mal Markus 1 rok, a ja som bola na začiatku tehotenstva s druhým synom. Pamätám si na ten deň presne. Vo svojom vnútri som tušila, že sa s Markuskom niečo deje. Nechápala som prečo nereagoval na svoje meno, no na hlasne tlesknutie sa otočil. V ten deň som vkuse za ním chodila a vravela mu povec mama, povec mama, ma-ma... určite som bola otravná, pretože už len keď som sa k nemu priblížila, utekal odomňa preč :-D až nakoniec mi pohladil dušu. Už som bola zmierená, že dnes to nebudem  počuť, no pri mojom poslednom pokuse: "Markus, povec ma-ma", sa  otočil chrbtom ku mne, a keď už zdrhal od otravnej mamy preč z jeho malých úst vyšlo MAMA... Ja som sa rozplakala ako malé decko, na to mi hneď moja sestra spolu s mojou mamou povedali´: "No vidíš, on počuje, len je flegma, ignoruje ťa...". Tešila som sa. Veľmi. No nie dlho.

2 týždňe neskôr sme sa dozvedeli, že Markus má ťažkú stratu sluchu. Náš príbeh som tu už raz písala (Pomaličky, ale predsta... ideme vpred), preto sa nebudem teraz opakovať ako to u nás prebiehalo ;-)

Markuskovu stratu sluchu sme sa dozvedeli, keď som bola už v 10. týždni tehotenstva s druhým synčekom. Bolelo to o to viac. Nechcela som sa trápiť, aby som nebublížila bábätku, no zároveň som sa bála, čo keď aj druhé dieťa bude nepočujúce. Ako to zvládnem? Mesiace išli, a ja som bola presvedčena, že všetko je tak ako má byť. Verila som, že druhý syn bude počujúci a povedie Markuska vpred. No zároveň som myslela aj na to, že keď bude tiež nepočujúci, tak ho  povedie vpred starší brat Markus. Budú nerozlučná dvojka tak či tak. Začiatky boli s príchodom nového člena ťažké, bola som na nich sama, keďže manžel pracoval v zahraničí. Naše učenie sa s Markuskom dostalo dlhé prázdniny, akosi som si radšej pospala, ako chystala nové aktivity. A keď sme nespali, tak sme sa hrali, no naše sedenie  za stolom sa postupom času úplne skončilo. Deti rastli, Markus nastúpil do školky, presťahovali sme sa do iného mesta a fungujeme ako  "normálna" rodinka. Manžel v práci, ja s deťmi sama doma. Máme krásne  zdravé deti, čo sa o mne nedá povedať, občas som súca na  psychiatriu :-P :-D  Ale sme tu, a sme šťastní. Teraz má Markus 4 roky a Simon 2,5roka, ľúbia  sa, no svoju lásku si každým dňom prejavujú bitkou :-D Vedia  sa biť, vedia po sebe kričať, vedia sa ospravedlniť, vedia sa spolu hrať, objať sa, dať si pusu a chrániť sa. Sú to  moje slniečka a ďakujem Bohu za nich.

Chcem len povedať, že teraz som šťastná, nič by som nemenila. Ďakujem Bohu za moje deti :-)

 

...takto sa Markuskovi darí, a samozrejme Simonko nesmie chýbať :-)

https://www.youtube.com/watch?v=EKEJnVPUtVE

Komentáre (1)

  • Ach jaj Ivka,tak krasne si to napisala a iba si potvrdila,"ze stastny rodic,stastne dieta"Uplne vsetko robis spravne a co viac  deti potrebuju ako hranie?Prave tym si ho tak vela naucila.Markusko je nesmierne sikovny chlapcek,tie sykavky Vam idu perfektne.
Pridaj komentár