Agáta Čermáková: Bývalý režim posunky striktne zakazoval, no s deťmi sme ich vždy využívali

Počas pracovného života jej už pod rukou prešlo veľa detí so sluchovým postihnutím. Jej prvá trieda? Tvorilo ju dvanásť nedoslýchavých chlapcov, ktorým sa nechcelo učiť a neposlúchali. Agáta Čermáková dnes učí ich deti a svoju prácu nadovšetko miluje. „Mám rada, keď v škole zazvoní, je prestávka a všetky deti štrikujú rukami. Majú si tak veľa čo povedať,“ hovorí. Agáta učí na Základnej škole s materskou školou pre deti a žiakov so sluchovým postihnutím v Bratislave a sama má nepočujúcich rodičov a nepočujúceho syna Viktora, ktorý dnes úspešne študuje na strednej škole v Prahe. Keď je treba, tlmočí z posunkového jazyka.
 
Je podľa vás vhodné, aby rodičia so svojimi nepočujúcimi deťmi posunkovali alebo aby sa naučilo posunkovať ich okolie?
Z môjho pohľadu je posunkovanie s malými nepočujúcimi deťmi nesmierne dôležité. Samozrejme, že môj názor je ovplyvnený aj mojou životnou situáciou. Posunkovanie je pre nepočujúcich najprirodzenejší spôsob dorozumievania sa. Spôsob, ktorým môžu vyjadriť všetky svoje pocity a potreby. V súčasnosti posunkujeme v našej rodine dokonca aj s mojím malým počujúcim prasynovcom. Má vyše rok a ešte nevie rozprávať, no už ovláda niektoré posunky a využíva ich v komunikácii s nami. Keď už nechce jesť, lebo má plné bruško, ukáže nám posunok „dosť, stačí“. To je dôkaz toho, ako posunkovanie pomáha.

Neviem si predstaviť, ako inak môže malé nepočujúce dieťatko vyjadriť to, čo chce. A platí to aj opačne. Iba hovoriť na nepočujúce dieťatko nestačí, lebo nám nerozumie. To je úplne jasné. Neskôr, keď sa naučí aj pomocou logopéda rozprávať, posunky sa postupne môžu vynechať. Je to vždy na rozhodnutí rodiny.
 
Máte doma nepočujúceho Viktora. Úspešného stredoškoláka, ktorý dnes študuje v Prahe. Ako sa spoločne dorozumievate od jeho útleho detstva?
Vzhľadom na našu rodinnú anamnézu sme príchod nepočujúceho dieťatka očakávali. Preto nás neprekvapil výsledok vyšetrenia, ktorý ukázal na obojstrannú ťažkú hluchotu nášho syna. V našej rodine má Viktor najťažšiu hluchotu, ale aj najlepšie možnosti na jej korigovanie. Na oboch kvalitných závesných načúvacích aparátoch fungoval od prvého roka života, čo považujem za dosť neskoré obdobie. Žiaľ, v tom čase sa inak nedalo. Posunkovali sme na neho stále – počas bdenia, počas prebaľovania, počas hry. Prvou úlohou bolo naučiť ho vnímať pohyb a nadviazať s ním očný kontakt.
 
Po pridelení NA sme už vyhľadali logopedičku a pri dovŕšení jeho druhého roka sme začali chodiť aj k druhej logopedičke. Jedna nás učila spoznávať okolité zvuky, reakcie na nich, rôzne básničky, riekanky a pesničky spojené s rytmom a mnoho iných vecí. Druhá začala s globálnym čítaním a neskôr sme prešli na čítanie s porozumením. To už bolo ťažšie, lebo všetko o čom sme čítali so synom, si Viktor musel aj fyzicky ohmatať a obchytať.
 
To muselo byť náročné obdobie..
Pamätám si, ako sme raz hľadali s manželom po celej Bratislave uhlie. Pri tom všetkom sme s Viktorom tvrdo pracovali aj doma. Výsledok je fantastický. Viktorovi dnes nerobí problém vyjadrovať sa posunkami a ani hovorenou rečou. Má bohatú slovnú zásobu vďaka knihám, ale aj internetu. Momentálne má 17 rokov a študuje na strednej škole pre sluchovo postihnutých v Prahe. Český jazyk a české posunky mu problém nerobia. Učí sa na samé jednotky. Sme veľmi hrdí rodičia.
 
Kto učil posunkovať vás?
Posunkovanie sa akoby so mnou narodilo. Moji obaja rodičia sú nepočujúci. Otec mal vrodenú hluchotu, mamička ohluchla počas vojny ako trojročná. Mám staršiu počujúcu sestru Ľubku. Obe sme už odmalička posunkovali nielen s rodičmi, ale aj s ich priateľmi. Tlmočenie z posunkového jazyka sme brali ako úplne normálnu súčasť našich životov. Posunky ovplyvnili celé naše bytie. Sestra sa venuje sociálnej a ja pedagogickej oblasti u nepočujúcich.


Niektorí odborníci nie sú naklonení posunkom a ani ho rodičom veľmi neodporúčajú. Aký je váš názor ako mamy nepočujúceho syna, dcéry nepočujúcich rodičov a ako učiteľky nepočujúcich žiakov?
Môj celkový názor je taký, že sa posunkovania boja. Nepoznajú ho. Nevedia oceniť jeho prínosy a plusy nielen pre dieťa, ale aj jeho okolie. Jednoznačne som za posunkovanie, ktoré sa môže neskôr nahradiť hovorením. To tvrdím ako mama.
 
Ako dcéra a aj manželka mám skúsenosť, že posunky sú v živote nepočujúceho človeka nenahraditeľné. O tom by sa dalo hovoriť alebo písať celé hodiny. A ako učiteľka nepočujúcich detí a žiakov tvrdím, že si bez posunkového jazyka neviem predstaviť ani jeden vyučovací deň v škole. V škole však nekladiem dôraz iba na posunky. Dôležité je aj rozprávanie, nácvik odzerania, cvičenie dýchania, udržanie pozornosti, očný kontakt, rozvoj slovnej zásoby, myslenia u detí, atď. Na to všetko máme rôzne cvičenia a tvoria základ našej práce.
 
Ako dlho už učíte deti s poruchou sluchu a ako sa v škole dorozumievate?
V školstve u nepočujúcich sa pohybujem od roku 1988, čiže viac ako 30 rokov. Moje začiatky veľmi silno ovplyvnil bývalý režim, ktorý striktne zakazoval posunkovanie. Ale s deťmi sme si vždy našli možnosť posunky používať. Videla som na nich ako sa pri posunkovaní uvoľnili a cítili sa výborne. Avšak v priamej pedagogickej činnosti využívam totálnu komunikáciu. Najmä kombináciu hovorenej reči a posunkovania. Počas vážnych rozhovorov a prestávok uplatňujem čistý prirodzený posunkový jazyk. Deti sú otvorenejšie a skôr príjmu pomoc, radu, dôležitú informáciu, upozornenie. Svoju prácu milujem, aj keď je neskutočne vyčerpávajúca.
Kliknite si na Agátkin príbeh v Online živej knižnici

Komentáre (0)

Pridaj komentár