Darina Tarcsiová: Som počujúca, ale posunkový jazyk považujem za svoj materinský

Narodila sa ako počujúce dieťa nepočujúcim rodičom. Do svojich siedmich rokov vyrastala so starými rodičmi, pri ktorých sa učila hovorenú reč a s rodičmi zasa posunkovala. Nič z toho neľutuje. Práve naopak, tieto skúsenosti jej otvorili dvere do sveta Nepočujúcich a k skúmaniu posunkového jazyka. Dokonca ho považuje za svoj materinský jazyk.   
 
Čo vás priviedlo ku komunite Nepočujúcich a k posunkovému jazyku?
Narodila som sa ako počujúce dieťa nepočujúcim rodičom. Odmalička som pri komunikácii s nimi používala posunkový jazyk. Prvých sedem rokov som vyrastala u starých rodičov na dedine. Až keď sa mi narodil brat, ktorý tiež počuje, rodičia si ma ako sedemročnú vzali k sebe do mesta. No nijako ma to obzvlášť netrápilo, pretože som mala so starými rodičmi, bratrancami a sesternicami krásne detstvo a moji rodičia za mnou chodili každý víkend.
 
Ako malé dieťa si dobre pamätám, že som vedela, že sa musím inak rozprávať s rodičmi, než ako som sa dorozumievala so starými rodičmi. Uvedomovala som si, že sú v niečom iní, ale to, že sú nepočujúci som nikdy neriešila.


Prečo ste vyrastali u starých rodičov?
Starká mi často hovorievala, že ak by si ma nevzali do opatery počujúci, mohla by som skončiť v detskom domove. Nikdy som neskúmala, či to bola pravda, alebo nie alebo či na to mali starí rodičia iné dôvody. V minulosti bolo viac prípadov, keď počujúci starí rodičia prevzali starostlivosť o svoje vnúča. Dnes je situácia úplne iná, nepočujúci rodičia bežne vychovávajú svoje počujúce deti.
Napriek tomu som mala veľmi pekné detstvo. Starkí ma milovali a dali mi všetko, čo mohli. S nimi som sa dorozumievala hovorenou rečou, kým s rodičmi som posunkovala. Aj rodičia boli veľmi milujúci a nijako som si neuvedomovala, že tým, že používam posunky som niečím iná. Trávili sme spolu veľa času a vôbec mi to neprišlo zvláštne, že za mnou chodia iba cez víkend. Považovala som to za normálnu vec.
 
Čím je pre vás posunkový jazyk iný?
Posunkový jazyk v minulosti nebol uznávaný ako jazyk. Považoval sa za neadekvátnu formu komunikácie. Až v 60. rokoch 20. storočia sa začal rozbiehať výskum posunkového jazyka. Bol to celosvetový trend, kedy sa mu začal pripisovať význam a uznával sa. A až v roku 1995 sme ako prví v rámci krajín V4 prijali zákon 149/ 1995 o posunkovej reči nepočujúcich.
 
Spomínam si na jeden moment. Bola zima a ja som bola s rodičmi vonka. Mala som na rukách zimné rukavice, ktoré mi pokrývali celú ruku a ja som sa s nimi nedokázala posunkovať. Rodičia mi nechceli dovoliť, aby som si ich dala dole, lebo mrzlo a ja som odmietala s nimi zostávať vonka, pretože som sa chcela rozprávať. Vôbec nechápali, čo sa deje. Až keď sme prišli dovnútra, stiahla som si rukavice a začala som „štrikovať“ rukami, tak pochopili. Spomínam si na prekvapivý pohľad môjho otca. Mohla som mať asi štyri roky a následne som dostala ako darček palčiaky, čo vtedy nebolo celkom zvyčajné.

Myslíte si, že vám to pomohlo nazerať inak na život okolo vás?
Na inakosť alebo odlišnosť ľudí som vždy nazerala inak. Nikdy mi nebolo proti srsti, keď som videla niekoho, kto mal hendikep alebo bol v niečom iný. Som CODA dieťa (počujúce dieťa nepočujúcich rodičov) a veľa týchto detí to má v živote trochu iné. Je to aj výskumne potvrdené, že tieto deti majú niektoré vlastnosti, hlavne ak ide o najstaršie dieťa v rodine, čo je aj môj prípad (napríklad sú samostatnejšie, komunikatívne, organizačne zvyčajne veľmi zdatné). Odmalička veľa vecí vybavujú za rodičov alebo im robia sprostredkovateľov medzi svetom počujúcich a svetom Nepočujúcich a myslím si, že niektoré poznámky ľudí z vonkajšieho prostredia si časom úplne prestanú všímať.
 
Aké to bolo, keď ste sa vrátili späť k rodičom?
Do Svitu k rodičom som sa od starkých vrátila, keď som mala sedem rokov, teda po 1. ročníku základnej školy. Narodil sa môj mladší brat, naši ho chceli vychovávať sami a ja som mala byť vzorom komunikácie v hovorenom jazyku. Spomínam si, ako sme raz boli v potravinách a nejaké dve panie sa o mne medzi sebou rozprávali. Hovorili si, že „to je tá ich staršia dcéra, počuje – nepočuje?“ Tú spomienku mám stále uloženú v pamäti, lebo dovtedy na dedine som sa s tým nikdy nestretla, že by sa o mne takto niekto rozprával. Časom som sa to naučila brať ako fakt, ako súčasť svojho života. Dokonca som druhým dopredu oznamovala, že moji rodičia nepočujú.
 
Ako ste sa učili posunkový jazyk?
Väčšina CODA deti sú na tom podobne ako som bola aj ja. Posunkovanie je pre nich primárna forma komunikácie, je to ich materinský jazyk. Ak sa chcete dostať na inú úroveň v posunkovaní, okrem tzv. kuchynského posunkového jazyka sa musíte začať vzdelávať. Rodičia doma nemusia komunikovať o všetkých témach ako sú napríklad politika, ekonomika, kultúra a podobne. Preto niektorá posunková zásoba môže chýbať. Mala som sedemnásť rokov, kedy som začala chodiť na kurzy posunkového jazyka. Organizoval ich vtedy zväz invalidov. Pokračovala som v nich až do skončenia vysokej školy a následne som ich začala aj sama organizovať.
 
Čo ste študovali?
Vyštudovala som odbor špeciálna pedagogika, mám tri štátnice – logopédiu, psychopédiu a surdopédiu. Pre mňa bola najdôležitejšia pedagogika sluchovo postihnutých. Učím na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a veľmi ma to baví. Najmä skúmať a písať k tejto téme.
 
Vyučujem viaceré predmety: prstové znaky, výchovnú rehabilitáciu sluchovo postihnutých, posunkový jazyk, teóriu komunikácie postihnutých,  totálnu komunikáciu a bilingválny prístup. Naposledy sme s kolegami robili veľký výskum písomného vyjadrovania žiakov so sluchovým postihnutím, vytvorili sme aj metodiku titulkovania pre sluchovo postihnutých. Venujem sa tiež inkluzívnemu vzdelávaniu a podpore študentov so stratou sluchu na vysokých školách. Vďaka Bohu ich dnes už máme na univerzitách oveľa viac, na rozdiel pred 25 rokmi, kedy sa uvažovalo, či takíto mladí ľudia na nich patria alebo nie.
 
Myslím si, že istým spôsobom ma moja osobná história a posunkovanie priviedli k tomu, čo robím. Komunita Nepočujúcich bola skupina, s ktorou som bližšie prichádzala do styku od školského veku. Podobne ako mnohé CODA deti, s rodičmi sme často chodili do klubu nepočujúcich do Popradu, kde sa stretávali naši nepočujúci rodičia a my ako počujúce deti sme tam tiež trávili časť svojho času. Naša komunita sa takto navzájom poznala.
 
Čím je pre vás posunkový jazyk iný?
Nemôžem povedať, že by bol posunkový jazyk iný. Je to môj materinský jazyk, ktorý som získala od rodičov. Od starých rodičov som zasa získala hovorený slovenský jazyk. Posunkový jazyk je pre mňa jazykom, ktorý fungoval v našej domácnosti a ktorý používam v komunikácii s nepočujúcimi. Pracujem s ním aj profesionálne. Je pre mňa rovnako pekný ako anglický jazyk alebo slovenčina. Je to pre mňa jednoducho jazyk, ktorý mám rada, podobne ako mám rada aj slovenský jazyk.
 
V čom spočíva zaujímavosť posunkového jazyka?
Keď ho viete dobre, viete ním vysvetliť množstvo nuansov, ktoré v bežnom jazyku nedokážeme. Spája sa s ním neverbálna komunikácia, mimika, gestá, pretože posunky to v sebe všetko obsahujú. Vďaka nemu sa dokonca môžete dorozumieť aj na medzinárodnej úrovni s nepočujúcimi. Posunkový jazyk je pre mňa aj o identite, ktorá funguje nielen medzi nepočujúcimi, ale aj medzi nami CODA deťmi.  Ak ste napríklad v New Yorku a počujete niekoho hovoriť po slovensky, rovno sa za dotyčným človekom otočíte. Podobne to funguje aj medzi Nepočujúcimi, ktorí sa hneď navzájom prihovoria a komunikujú spolu.
 
Pokračovanie rozhovoru s Darinou Tarcsiovou už môžete čítať zajtra.

Komentáre (0)

Pridaj komentár